Týždeň po voľbách plynul jednoznačne v znamení koaličných rokovaní. Verejnosť sa v tomto kole zaujímala skôr o to, ako bude vyzerať vláda a kto aký post obsadí. Menej sa hovorilo o tom, čo má vznikajúca vláda urobiť. Pričom vládne posty nie sú feudálne statky, rozdávajú sa totiž v nádeji, že práca bude vykonaná a zásluhy zaslúžené. Aspoň takto si to myslia voliči.
Najväčším prínosom vznikajúcej vládnej koalície je vo všetkých pádoch skloňovaná programová blízkosť. Najväčšia kliatba doterajšieho koaličného vládnutia, zlomová čiara medzi pravou a ľavou stranou politického spektra, je minulosťou.
Prvá Dzurindova vláda (konečne toto spojenie môžeme napísať nielen o Mečiarovi) urobila z premiéra mediátora, teraz však zanikli všetky možné výhovorky a načim sa rozpamätať nielen na tohtoročné sľuby, ale aj na programové otázky z roku 1998.
Žiadna vnútorná opozícia nestojí kabinetu v ceste za cieľom ukončiť prax „štát ako dojná krava“. Kríza identity v zmysle „vláda zháňa zdroje, občan šetrí“ má byť minulosťou – občan má myslieť na to, kde zarobí a vláda skôr na to, kde ušetrí.
Nie je tajomstvom, že sociálna reforma je kardinálnou otázkou vo verejných financiách. Odchádzajúca vláda prijala len koncepciu jednej z jej častí – dôchodkovej reformy – a k nej dva zákony. Sociálna reforma je však aj o budúcnosti kapitalizačného modelu, o komerčných doplnkoch a ich vzťahu k daňovému základu. Reforma je aj o nemocenskom poistení, ktoré dnes zamestnanec s príjmom vyšším než je minimálna mzda radšej ani nevyužíva. Neexistuje model represie pre chronických odmietačov pracovných ponúk.
Pracovné právo je socialistickým pozostatkom, neumožňuje zamestnávateľovi zbaviť sa nevýkonného zamestnanca, pričom ani najvýkonnejšieho zamestnanca neochráni pred zamestnávateľom-hochštaplerom.
Otázny zostáva daňový systém, ktorý je v druhoch daní i v daňovom základe komplikovaný, v prispievaní do spoločného nespravodlivý. Reformovať sa má v období, keď Slovensko bude vstupovať do Európskej únie, a únia je známa skôr socialistickým systémom zdaňovania. Otázkou je, či sa predstavy KDH o rovnej dani stretnú s predstavou SDKÚ o postupnom znižovaní daní a odvodov.
