Keby bol dnes 1. máj 1983, bolo by mi skvele. Ráno. Nešiel by som do roboty. A to je výborný pocit, ak vás práca nebaví. Frflal by som, že musím ísť na prvomájový sprievod, ale potichu. Nechcel by som kaziť radosť deťom, ktoré manifestácie mali rady. Pre mávadlá a malinovku v igelitovom vrecku. Zapochodoval by som si, pokochal sa pohľadom na nohy zväzáčok a pomyslel si svoje, keď dav zreve: „Nech žije KSČ!“
Cítil by som sa dobre, lebo po troch hodinách na námestí by som mal voľno. Dokončil by som pergolu pred domom a svokra, bigotná katolíčka v ružencovej ilegalite, by nepovedala ani slovo. Podľa nej sa síce cez sviatok nepracuje, ale nie je sviatok ako sviatok. Sviatok práce nie je Veľký piatok. Vďaka svokre by som sa v ten deň cítil vnútorne slobodný. Na chvíľu by som podľahol dojmu, že môžem robiť, čo chcem.
