Na tom jedinom sme sa všetci po novembri rýchlo, parlamentným jazykom povedané „bez diskusie“, zhodli: že totiž sme až dovtedy žili a trpeli v totalitnom režime.
Tá zhoda sa ukazovala a potvrdzovala a potvrdzuje aj familiárnym slovom „totáč“.
„Totáč“, to všetci predsa intímne poznáme a nemusíme si to vysvetľovať. Za totáča, povie dnes hocikto, sme nemohli to a ono a museli ono a to. Všetci. Každá iná úvaha (vlastne sme nemuseli; museli, ale nič by sa nestalo, keby sme...; niektorí sa odvážili...; mohlo sa tiež...) nám komplikuje život a kladie nám nepríjemné otázky: A čo ja? Čo som naozaj musel a čo skutočne nesmel?
Do poslednej chvíle
Mnohým z nás to takto „bez rozpravy“ vyhovuje a to je hlavný argument pre tú celonárodnú zhodu, inak ojedinelú.
