Lenže v mnohých krajinách funguje systém kvality zdravotnej starostlivosti. Na Slovensku teda nemusíme vymýšľať nič nové, stačí prestať hľadať výhovorky, prečo sa nedá prebrať to, čo sa už osvedčilo inde.
Reportáž o slovenskom zdravotníctve na príklade trnavskej nemocnice ukázala mnoho z tristnej reality a hoci ma na nej nič neprekvapilo, považujem za veľmi dôležité, že sa o praktických problémoch v nemocniciach systematicky a otvorene začalo diskutovať v médiách.
Sporadické informácie o škandáloch, štrajkoch a platoch zdravotníckych pracovníkov totiž nestačia. Reportáž však mala len jednu chybu - neanalyzovala skutočnú kvalitu zdravotnej starostlivosti. Chýbajúci toaletný papier, presuny pacientov po daždi, nevyhovujúce budovy to všetko sú len povrchnosti, ktoré zakrývajú ešte oveľa väčší a hlbší problém medicíny na Slovensku.
Informačná asymetria medzi pacientom a lekárom je obrovská. Pacient v nemocnici alebo ambulancii je plne odkázaný na lekárov a sestry, na ich vzdelanie, na ich vedomosti, prípadne zručnosti. Dôveruje im, ale je to dôvera vynútená. V skutočnosti nevie posúdiť, či mu lekár správne stanovil diagnózu, či dostáva správne lieky, či ho lekár nemal poslať na dodatočné vyšetrenia a podobne.
