Píše politológ Radoslav Štefančík
V politike existuje niekoľko spôsobov riešenia škandálov. V ideálnych podmienkach právneho štátu berú ministri na seba plnú zodpovednosť, odstupujú a odchádzajú z verejného života.
Slovensko je však predsa len trochu iné. Ak k odvolaniu alebo rezignácii pod nátlakom médií predsa len dôjde, previnilec spravidla odchádza do legislatívnej funkcie, prípadne na dobre platené miesto „niekam do Bruselu“ (stále si pamätáme, pani Tomanová).
Ak minister nechce odísť, začne hrať na Slovensku mimoriadne úspešnú hru na mŕtveho chrobáka.
Hra potrebuje dve skupiny hráčov. Prvú reprezentujú politici, a to bez ohľadu na stranícku príslušnosť alebo funkciu. Či už išlo o Mečiara, Dzurindu, alebo Fica, každý z nich v určitom momente predstieral, že zlo nevidí, zlo nepočuje, o zle dokonca vôbec netuší. A preto nie je dôvod na vlastnú rezignáciu alebo odvolanie svojho ministra.
Za príkladmi netreba chodiť ďaleko do minulosti. Robertovi Fico stačilo tváriť sa, že o straníckych peniazoch získaných vlastnou hlavou, prípadne o svojej spojitosti s Gorilou nič nevie, nikdy nič nepočul a vlastne o nejakej návšteve v konšpiračnom byte ani netušil. Gorila je predsa problémom pravice, tak prečo ho do toho zaťahujeme.
FOTO: ARCHÍVNE SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Bez druhej strany to nejde
Hra na mŕtveho chrobáka však potrebuje aj druhú stranu, inak by bol výsledok hry neúspešný. Tú reprezentuje naivný ľud, ktorý musí uveriť, že prvý hráč o zle nevie, nepočuje, prípadne zámerne nechce o ňom nič vedieť.
Ak druhý hráč pochopí pravidlá, hra sa podarila a prvý hráč môže oslavovať. Trebárs aj s kolou v ruke.
V podmienkach Slovenska totiž nikto iný nestelesňuje taký úspešný výsledok hry na mŕtveho chrobáka ako muž s kolou v ruke nesúci sa nad hlavami svojich spolustraníkov oslavujúcich rekordné volebné víťazstvo.
Opísaná stratégia nie je doménou iba Roberta Fica, v Smere si ju osvojili aj ďalší hráči. Správanie Roberta Kaliňáka v kauze Jankovič plne zodpovedá pravidlám predstavenej hry.
Dva roky polícia eviduje korešpondenciu policajného funkcionára s údajnými mužmi z podsvetia. Minister vnútra si ho napriek tomu vyberie za blízkeho poradcu.
Vraj o nej nevedel, v opačnom prípade by konal inak. Učebnicový príklad zla, ktoré by sa v normálnej demokratickej krajine skončilo odstúpením ministra, v ideálnych podmienkach jeho definitívnym odchodom z politického života.
Na ilustráciu, keď sa v Nemecku v roku 1974 verejnosť dozvedela, že pre v tom čase najpopulárnejšieho nemeckého politika Willyho Brandta pracoval utajený špión NDR, odstúpil nielen agent (ktorého následne zatkli), ale do dvoch týždňov od prevalenia špionážnej aféry aj samotný spolkový kancelár. Lenže u držiteľa Nobelovej ceny za mier sa aspoň dalo predpokladať, že o tajnom agentovi skutočne nevedel. Na rozdiel od prípadu spravidla obzvlášť dobre informovaného súčasného slovenského ministra vnútra.
Slovensko však reprezentuje iný typ demokracie. Tu sa predsa politikom darí hrať mŕtveho chrobáka a ministri ani netušia o možnosti prebrať politickú zodpovednosť za prešľapy vlastné alebo svojich podriadených. Česť výnimkám.
V súlade s pravidlami tejto hry ani aktuálny minister vnútra o vzťahu svojho poradcu s údajným mafiánom doteraz nepočul, nevidel, netušil.
A keby nebolo zvedavého imigranta z Kanady, zrejme by o ničom nevedel dodnes. Teda aspoň by sa tak tváril.
FOTO: ARCHÍVNE SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Ľud uveril, hra pokračuje
Ministrom teda Kaliňák ostáva aj naďalej, lebo ľud jeho úprimnej výpovedi verí. Hra sa končí a o niekoľko dní sa začne nová. S rovnakými pravidlami a rovnakým výsledkom. Možno s iným hráčom na prvej strane, ale azda aj s rovnakým. Jankovič predsa nie je agent nepriateľského štátu, len kamarát ľudí podozrivých z organizovaného zločinu.
A Kaliňák nie je adept na Nobelovu cenu za mier, len obyčajný minister v obyčajnej krajine. S naivným ľudom bez mentálnej výbavy vnímať kauzu Jankovič ako prípad, po ktorom musí nasledovať odstúpenie ministra. Bez ohľadu na to, či o korešpondencii svojho poradcu vedel, alebo nie.
Niektorým podozrivým z organizovaného zločinu sa na Slovensku úspešne darí vyhýbať spravodlivosti. Nemožno vylúčiť, že práve vďaka dobrým kontaktom okrem iného aj na vysokých policajných funkcionárov, sudcov alebo priamo na politickú elitu.
Namiesto právneho štátu tak v plnej nevedomosti zrejme už dávno žijeme v štáte mafiánskom.
Odmietnuť hrať sa v obdobných prípadoch na mŕtveho chrobáka môže predstavovať jednu z alternatív, ako s organizovaným zločinom v prostredí politickej elity naložiť. Ak to nedokážu alebo nechcú politici, mal by sa to naučiť ľud. V opačnom prípade podporí prenikanie mafie do verejného života.
Autor: Radoslav Štefančík
