Kedysi sa hovorilo, že Slovensko potrebuje poriadny monumentálny román. Ukázalo, že ani tak nepotrebujeme monumentálne, ako skôr dobré romány. Krištúfkov Dom hluchého takým je.
Slovensko je zvláštna krajina. Miesto, kde každý máme v rodine či poznáme niekoho, kto arizoval, aj takého, čo partizánčil. Fašistu aj komunistu, disidenta, emigranta aj pohlavára na miestnom MNV.
Je to krajina, kde sa zákopy tiahli naprieč kuchynskými stolmi, niekedy nedostatočne znormalizované, inokedy medzi mečiarovskými otcami a ich demokratickými synmi, ktorí drukovali mládencom v rovnako zle padnúcich oblekoch.
Pri takýchto kulisách musia vzniknúť silné knihy. Ak už nijaké iné, tak aspoň také, čo vykrádajú vlastné malé dejiny, cez ktoré rozprávajú tie veľké. Ako Krištúfkov Dom hluchého (vydal Marenčin PT).
