Literárium
Ivan Kadlečík
Keď som pred sedemnástimi rokmi v Zichyho paláci preberal Cenu Dominika Tatarku, pri klavíri sedel záhadný muž a struny nástroja hrmeli ako hlasivky proroka Jána Krstiteľa. Vôbec sa neprispôsobili ošúchaným paradigmám a algoritmom nášho ucha a rezonovali tajomstvom. Počuli sme neslýchané. Ten muž bol Roman Berger, hudobný skladateľ a filozof. Tak sme sa stretli a stretávame „pred bránami, na ktoré – často s pocitom márnosti – sa pokúšame klopať (niekedy aj búchať päsťou)“.
Neraz počúvam, že Berger je patetický, nezrozumiteľný, konzervatívny a pesimistický. Odpovedám si, že on vidí cez zrkadlo, čo je za ním. A pátos? Bez neho, ako aj bez lásky nič poriadne na svete nevznikne.
Keď sa mi pred rokmi dostala do rúk Bergerova kniha úvah a prednášok Hudba a pravda, namáhavo sa mi rozšírilo vedomie o bytí. Tam možno nájsť aj smerovky, kde pokusne hľadať signály poslania nielen hudby, ale aj literatúry. Vytrvalo hĺbiť s autorom studňu a nevzdávať sa, aj keby sme vedeli, že na jej dne nič nie je, iba tajomstvo.
Kdesi v diári z rokov sedemdesiatych minulého storočia mám osamelý záznam: „Naša sloboda bude, a preto je už dnes. (Štefánik)“ Neuviedol som prameň ani širšie súvislosti a komentáre. Citát ako explózia, zásah bleskom. Geniálne prostá myšlienka, poukazujúca na Štefánika ako duchovnú bytosť s vyššou úrovňou vedomia a inej dimenzie, ktorá ešte len bude. Ide o slobodu kozmologicky univerzálnu, preto ju možno chápať individuálne, sociálne, národne aj ideologicky, ekonomicky aj esteticky. Štefánik je pred nami, nie za. Predbehol nás aj celú našu „demokraciu“.
A teraz tú myšlienku ako jednu z centrálnych osí nachádzam v Bergerovom texte Štefánik – „Chopin politiky“, ktorý je epilógom knižného súboru článkov z rokov 1969 - 2009 pod názvom Cesta s hudbous výstižným podtitulom Od Palacha po Obamu – a po Štefánika (Hudobné centrum 2012).
Romanovo Bergerovo štyridsaťročné myšlienkové a prežité putovanie púšťou najlepšie charakterizuje editorka Michaela Jurovská v doslove: „Cesta s hudbou prináša ďalší dôkaz o autorovom umení i odvahe myslieť. Autor osvetľuje v rôznych textoch ten istý problém vždy inak a v iných súvislostiach. Sám ich označuje tatarkovským termínom písačky. Všetky sú písačkami proti démonom. A to je podstatné.“
