Nedocenenou prednosťou slovenských politikov je, že nemôžu negatívne prekvapiť. Čokoľvek hrôzostrašného vyvedú, dalo sa očakávať.
Výnimku tvorí Ján Čarnogurský, ktorý čím reálnejšie hrozí návratom do politiky, tým nepríjemnejšie prekvapuje.
Nie, nejde ani o to, ako úlisne – viď sobotňajší rozhovor – sa ako veriaci kresťan-katolík vlichocuje voličom „neznabožského“ Smeru.
Hoci miera alibizmu, ktorým sa vyhýba zaujatiu postoja v krištáľovo čisto-jasnej kauze Čentéša, nastoľuje otázku, kam sa podel ten odvážny advokát slabších a kritik zneužívania moci z osemdesiatych rokov.
Ale dobre. Človek kandiduje na prezidenta raz za život (teda väčšinou), takže určitý postojový pragmatizmus, aby si neodohnal voličov, sa dá – so zažmúrením jeden a pol oka – tolerovať.
