Rómovia v osadách nikdy nemali jedného prirodzeného predstaviteľa. Mýli sa ten, kto si myslí, že by ich život zásadne zmenili vajdovia, ktorí tam nikdy miesto nemali. Ktorýkoľvek úžerník bude mať v osade väčšiu autoritu.
Znovuzavedenie inštitútu rómskeho vajdu žiadnu zmenu k zlepšeniu neprinesie, hoci sa predseda Strany rómskej únie Slovenska tvári, že tomu verí.
Popredná romistka Milena Hübschmannová zaznamenávala príbehy Rómov narodených ešte v prvej polovici 19. storočia, ale nikto z nich vajdu ani len nespomenul. Príslušníci kultúry rómskej osady si totiž nikdy vajdov nevolili.
Rómovia sa ako na autoritu odvolávali zväčša na svojich otcov alebo dedov, vždy však v súvislosti s pokrvným príbuzenstvom, nikdy nie s osadou ako celkom. Rómska osada jedného prirodzeného predstaviteľa nemá a ani nikdy nemala.
Čitatelia si azda spomenú na vtipnú postavičku Deža Bida, vajdu z osady Kováčikové, ktorá spadala pod právomoc brezovského podrichtára sváka Ragana. Takého vajdu vymenovala obec ako sprostredkovateľa medzi dedinou a osadou a nikdy nemal väčšiu autoritu ako povestný Dežo Bido.
Vajdu ako predstaviteľa uznávajú len olaskí Rómovia, ktorí k nám prišli po zrušení nevoľníctva z Rumunska. Boli to kočovní Cigáni a okrem jazyka a zvykov ich od tunajších Rómov (Rumungrov) odlišoval práve inštitút vodcu - vajdu.
Hoci kočovanie u nás bolo zákonom zakázané v roku 1958, svojho vajdu si olaskí Rómovia volia dodnes, no jeho postavenie už zďaleka nemá taký význam ako možno ešte pred desiatimi rokmi.
Idiotilor!
Predstava, že vajdovia prinavrátia do osád poriadok, je však mylná aj z iného dôvodu. Nedá sa totiž povedať, že by spoločnosť olaských Rómov nepovažovala za problémových (ako príklad môže poslúžiť nedávny prípad z Coburgovej ulice v Trnave), aj keď títo svojich vajdov majú...
A pre príklady sa môžeme pozrieť aj do zahraničia. Vajdovia v rumunských kočujúcich skupinách majú azda významnejšie postavenie ako tí naši, napriek tomu ich majorita nedokáže prijať a akceptovať.
