Píše publicista Tomáš Forró
O desať centov viac by stál každý kus oblečenia vyrobený v Bangladéši, keby sa podarilo uzavrieť dohodu medzi tamojšími odborármi a majiteľmi firiem, ktorá by zvýšila bezpečnosť na pracoviskách. Zatiaľ sa k nej pridali len dve nadnárodné spoločnosti.
Onedlho vytiahnu z ruín odevnej fabriky v Bangladéši i poslednú mŕtvolu, svet pomaly zabudne a na rumovisku vyrastie ďalšia budova.
No kým ešte krútime hlavami, aké všetky módne značky tam šili, odpovedzme si na zásadnú otázku: naozaj nás takéto nešťastia tak mrzia, že budeme ochotní priplatiť za odev, v ktorom sedíme čítajúc tento text?
V meste
Jedným z prvých pocitov Európana v bangladéšskej Dháke je nepokoj. Stačí sa zastaviť na preplnenej rozpadávajúcej sa ulici a obklopí vás hŕstka mlčiacich mužov. Ani sa nepohnú: hľadia vám uprene do tváre, až kým ich neodoženie policajt alebo neutečiete sami. Rovnako to vyzeralo na predmestí Dháky, keď sa zrútila osemposchodová odevná fabrika Rana Plaza, ktorá mala byť v skutočnosti päťposchodovou administratívnou budovou.
Mlčiaci dav sa tu zhromaždil hneď po katastrofe a pridal ešte väčší zmätok k prachu, nárekom a chaosu záchranných prác. Stačila malá iskra a do dobrovoľných záchranárov, ktorí vyťahovali telá takmer holými rukami, začali z davu lietať kamene.
Davové vybíjanie frustrácie je však jediná kolektívna forma protestu, akú si Bangladéšania môžu dovoliť (až do príchodu polície).
Odbory tu takmer nefungujú (práve pred rokom zavraždili jedného z predákov) a bezpečnostné predpisy nezaujímajú nielen majiteľov fabrík, ale ani skorumpovaných inšpektorov. V dôsledku šialene nízkych miezd a ignorancie základných životných potrieb robotníkov je Bangladéš hneď po Číne najväčším producentom odevov, ktoré si potom kupujeme v našich obchodoch.
V slume
Vlak z Dháky na severovýchod prechádza prvých niekoľko hodín zahnívajúcimi prímestskými slumami. Nič podobné som nezažil ani vo favelách Caracasu či Guatemala City. Mnohí ľudia žijú priamo na koľajniciach, medzi rozkladajúcim sa jedlom a výkalmi. Na pokrik susedov v zhone balia šiatre tesne pred blížiacou sa lokomotívou a za posledným vagónom dve striebristé línie opäť zmiznú pod hladinou ľudských hláv.
Špirála chudoby tu funguje v ešte neľudskejších životných podmienkach ako inde. V bangladéšskom odevnom závode pracuje typicky žena (alebo tínedžerka), ktorú z jej vidieckeho domu vyhnala chudoba alebo vlastná rodina. Do mesta (Dháky či Chittagongu) sa vydá na streche rozpadávajúceho sa vlaku. Domov sa už zrejme nikdy nevráti. Nedovolí jej to finančná situácia ani hanba, že nedokázala dostatočne splniť očakávania, ktoré do nej všetci vkladali.
Bangladéšska otrokyňa pracuje zamknutá vo fabrike desať a viac hodín, zarába okolo dolára denne. Ak si vyberie jednodňové voľno, z mesačnej mzdy jej strhnú plácu za tri dni. Nepozná zdravotné ani sociálne poistenie, bezpečnosť pri práci ani žiadne zamestnanecké práva. Tričko, ktoré ušila, si na druhom konci sveta kúpime minimálne za trojnásobok výrobnej ceny.
Jej šťastnejšia verzia žije na večne zelených čajových plantážach. Zarába o niečo menej, no má vlastné políčko. Nemusí piť vodu znečistenú chemickými závodmi, ale len z rieky, do ktorej ústia nanajvýš stoky.
Nefunkčné riešenia
Dháka kedysi patrila medzi najznečistenejšie mestá na svete, v súčasnosti však spadla „až“ kdesi na 15. miesto. Pointa znie, že odvtedy sa tu životné prostredie nijako nezlepšilo, to len Čína, India a africké krajiny už dokážu znečisťovať rýchlejšie a efektívnejšie.
Asi to nezaznie veľmi pekne, ale obávam sa, že rovnaký osud stihne Bangladéš v prípade, že sa západným aktivistom podarí zrealizovať niektoré z najradikálnejších opatrení, aké po posledných nešťastiach presadzujú proti miestnemu odevnému priemyslu. Inými slovami, bengálskeho tigra môžu zastúpiť krajiny, v ktorých sa dá produkovať ešte lacnejšie a beztrestnejšie.
To, že miestna skorumpovaná administratíva nie je schopná zaistiť dodržiavanie nijakých pravidiel vrátane cestnej premávky, je jasné každému, kto sa v Dháke aspoň raz pokúsil prejsť cez cestu. Zvyšovanie počtu bezpečnostných a pracovných inšpektorov tak len zvýši korupciu úradníkov. Sankcie ako obmedzenie importu do USA a Európskej únie spôsobia obmedzenie produkcie, ale nie zlepšenie bezpečnostných podmienok robotníčok.
Drahšie odevy
Ak teda naozaj nechceme chodiť v handrách ušitých našou osobnou, pätnásťročnou otrokyňou s tuberkulózou, ktorá zhorí pri prvom skrate káblov spolu s celou budovou, riešenie je len jedno.
Veľkým odevným firmám sa musí oplatiť, aby sa ich bangladéšski subdodávatelia zmenili z otrokov na partnerov. Musia teda vyrábať drahšie a zaplatiť to musíme my, zákazníci, rovnako ako hasiace prístroje v krajčírskych dielňach a prísne kontroly priamo zo západných centrál.
Dnešných 1000 obetí by aj pri celom cynizme globálneho biznisu mohlo byť celkom dobrým bodom zvratu. Organizácie na podporu práv pracovníkov už dlho presadzujú dohodu medzi miestnymi odbormi a nadnárodnými korporáciami, ktorá má zaistiť zvýšenie bezpečnosti práce a budov. Jej dodržiavanie by vyžadovalo zvýšenie konečnej ceny odevných produktov približne o 10 amerických centov za každý kus odevu.
Aj takýto malý ústupok je však zatiaľ pre odevný priemysel nebezpečný precedens, ktorý môže spustiť ďalšie požiadavky subdodávateľov a teda zdražovanie maloobchodných cien. K iniciatíve sa preto pridali len dve korporácie, všetky ostatné to označili za neprípustné.
Otázkou zostáva, či je podobný model pridrahý aj pre nás. Ak sa v spotrebiteľských prieskumoch ukáže, že nie je, potom naše obľúbené značky nebudú musieť zakrývať pred nami krv na svojich logách, ale nebudeme si ich môcť ani toľko dovoliť.
Nové možnosti
K dispozícii sú aj iné alternatívy: od neschopnosti bangladéšskej vlády prijať príslušnú legislatívu cez masové nepokoje a spoločenskú nestabilitu krajiny. V takom prípade textilné firmy urobia to, čo robia niekoľko posledných desaťročí: presťahujú sa inde. Celý kolobeh sa začne odznova. A bude naďalej lacno.
Napríklad do susedného Mjanmarska. Cestou do najväčšieho slumu mjanmarskej metropoly Rangún som sa kedysi zoznámil s mladým mužom. Jeho zelená vizitka mala dve strany, na jednej stálo Publicista kórejského denníka, na druhej strane len lakonický nápis Managing Director. O chvíľu však vyhupol na svoju rozpadávajúcu sa bicyklovú rikšu a za pár halierov ma chcel odviezť aj na koniec sveta.
Managing Directorovi stačí dať šancu a s potešením začne svoju novú kariéru – v odevnej fabrike bez okien.
Nad Európou zavládlo po cyperskej kríze zlovestné bezvetrie, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Šéfka Ústavného súdu vraví, že manželovi tlmočila obsah Čentéšovej námietky, lebo ju urážal. A na to je v zákone nejaká výnimka z povinnosti mlčať? pýta sa Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Verejnosť sa vďaka úniku utajovaných informácií často dozvie to, čo pred ňou tajili neprávom, píše Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Angelina Jolie prijala rozhodnutie, ktoré môže pomôcť mnohým ženám, myslí si Miriam Zsilleová
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Tomáš Forró
