Pár týždňov po prijímači, keď sme si už začali zvykať na zlovestný praskot uhlia za výdrevou, zjavil sa v kasárňach šťúply vojačik. Fyzicky už na prvý pohľad neveľká posila v borbe o uhlie pre päťročnicu. No i tak na druhý deň fáral na šichtu v našej zmene. Nevedeli sme sa však zbaviť dojmu, že nás vníma asi ako to uhlie. V autobuse i v jedálni sedával zvyčajne sám. Ak nebolo vyhnutia, s okolím sa bavil asi ako zajatý misionár s ľudožrútmi.
Vysvitlo, že Vladimír má rovnaké priezvisko ako politik, ktorého popravili so Slánskym. Takže ďalšia generácia budovateľov radostných zajtrajškov, ktorí na čele s jeho nebohým strýkom už za prvej republiky patrili medzi stranícku elitu. Zapálený mladý komunista študoval na vysokej politickej a pohyboval sa medzi prominentmi. Až kým ho bez výstrahy nezmietli na samé dno medzi „deklasovanú zberbu“, ktorou hlboko opovrhoval a považoval ju za nebezpečného nepriateľa.
