V neustálych prestrelkách medzi vládou a opozíciou zatiaľ zaniká fakt, že nech sa s Robertom Ficom stane čokoľvek, pravdepodobne sa skončila jedna éra hospodárskej politiky, ktorú môžeme zjednodušene nazvať miklošovská.
Viac ako desaťročie a naprieč štyrmi vládami charakterizoval hospodársku politiku tichý konsenzus na kľúčových aspektoch liberálnej ekonomickej politiky. Politici sa hádali, ale ak sa pozrieme na činy, vidíme zmenšujúci sa štát a hospodársky rast ťahaný veľkými priemyselnými kapacitami, ktoré vytvorili zahraniční investori.
Kým to fungovalo, umožňovalo to rast životnej úrovne aj zamestnanosti a dobiehanie Únie. Rýchly rast spolu s prílevom eurofondov generoval verejné príjmy na mierny rast verejných miezd a dôchodkov, ako aj pokrytie základných priorít. Toto všetko sa dialo bez vytvárania zásadných makroekonomických nerovnováh – na rozdiel od pobaltských krajín a Írska v tom bolo len veľmi málo bublinovosti.
