V roku 1964 som bol po prvý raz v Taliansku. Vo Verone sme – vtedy ešte študenti VŠMU – hrali v prírodnom amfiteátri prastarú Komedii o bohatci a Lazarovi, ktorú v 16. storočí napísal utrakvistický kňaz z Banskej Štiavnice Pavol Kyrmezer. Úspech to bol preveliký a z Verony sme sa presunuli do Ríma. Spolu s Mariánom Labudom sme zablúdili do úzkej uličky pri Svätopeterskom chráme. Hľadali sme schodisko, ktorým sa vraj dá vystúpiť po nekonečných schodoch do kupoly chrámu.
Zrazu sme sa ocitli pred neveľkou bránkou, prekĺzli sme okolo prázdnej strážnej búdky do akéhosi úzkeho dvora a vošli do priľahlej historickej budovy. Netušili sme, čo je to zač. Tak sme sa prešmykli ďalej úzkymi dverami a ocitli sme sa v sakristii, kde sa práve prezliekal kňaz. S údivom sa na nás pozrel, ale to už vbehol za nami akýsi pestro odetý chlap s halapartňou, rázne nás okríkol, že sme neoprávnene vnikli do štátu Vatikán a rezko nás lifroval von.
Tak sme sa dozvedeli, že Vatikán síce má akési „švajčiarske stráže s halapartňami“, armádu však nemá. To nám odľahlo.
