Priznanie si vlastnej viny a ospravedlnenie sa druhému je základom nápravy vzťahov medzi susednými národmi. Výmena vzájomných pochvál medzi šéfredaktorom časopisu .týždeň Štefanom Hríbom a doma zaslúžene zabudnutým maďarským politikom Lászlóom Surjánom však prielomom v slovensko-maďarskom zmierovaní sa nebude.
Zo slovenskej strany tomu v tomto prípade bráni absencia reálnych vedomostí o maďarských pomeroch a súdnosti aktérov, na maďarskej zase absencia dôveryhodnosti a vplyvu účastníkov.
Verzia Dušana Čaploviča
László Surján je akési úspešnejšie vydanie Dušana Čaploviča. Od roku 1990 sa dokáže uživiť ako politik, aj keď si ťažko spomenúť na čokoľvek, čomu by rozumel či pozitívne vykonal. Od kresťanských demokratov prešiel k pôvodne liberálnemu Fideszu a vždy si zaistil dobre platený flek.
Zaujal len zriedka svätuškárskym vystupovaním alebo vtedy, keď povedal či urobil niečo výnimočne hlúpe. V roku 1993 sa ako minister sociálnych vecí vlády Józsefa Antalla zúčastnil na pohrebe ostatkov Miklósa Horthyho, bývalého autoritárskeho vládcu Maďarska spoluzodpovedného za smrť väčšiny maďarských Židov za druhej svetovej vojny.
V roku 2001 presadzoval ako poslanec Fideszu povinnú školskú výučbu „vedomia pohlavnej sebaidentifikácie“. V roku 2002 si liečil komplex z volebnej porážky Fideszu v duchu najlepších tradícií konzervatívnych nacionalistov úvahami o čistom vidieku stojacom oproti skazenej Budapešti, ktorej proletárov si možno kúpiť za jeden strek. V roku 2007 ako „pravicový“ politik na spôsob Roberta Fica odmietal systém viacerých zdravotných poisťovní a jeho presadzovanie socialistami a liberálmi označil za útok proti chudobným. Vlani napísal, že dnes v Európskej únii kresťanov prenasledujú horšie ako v Maďarsku za Kádárovej diktatúry.
Dnes je Surjánovou jedinou úlohou, odmenenou funkciou poslanca a podpredsedu Európskeho parlamentu, odrážať v Bruseli kritiku Orbánovho režimu. V maďarských médiách zasa opakovať vládnu propagandu, že demokracia v krajine prekvitá, nová ústava a zákony sú bezchybné a za ich kritikou stoja len záujmy domácej opozície a nadnárodných firiem.
Kritiku si necháva pre seba
O chýbajúcich vedomostiach zo slovenskej strany svedčí už len rozplývanie sa nad Surjánovou odvahou, s akou priznáva maďarizáciu či slovanské termíny prevzaté do maďarčiny. Surján doma nemôže zostať „osamotený a vysmiaty“, ako sa obáva Hríb. Jednak preto, lebo v maďarskom kontexte nehovorí nič nové, o čom by seriózni maďarskí vedci nehovorili už dávno a nepomenovali to dokonca prísnejšie aj presnejšie. Problém je rovnaký ako na Slovensku, že tieto názory a vedomosti najmä mladších odborníkov nemajú v praxi vplyv na zmýšľanie väčšiny a na politickú elitu.
S tým súvisí druhý dôvod, prečo doma Surján nezostane osamotený. Svoju kritiku na adresu vlastného národa si necháva najmä pre slovenských partnerov. Ak by chcel niečo zmeniť na maďarskom uvažovaní, mal by na to ako vládny politik nekonečné množstvo príležitostí. Tie však radšej necháva nevyužité. Musel by totiž bojovať najmä s vlastnými spolustraníkmi, ich sympatizantmi a straníckymi médiami. Oni sú dlhodobo hlavnými šíriteľmi maďarskej národnej mytológie, nacionalizmu, xenofóbie, pocitu ublíženosti a nadradenosti zároveň.
Proti nim sa Surján nikdy nepostavil a nepostaví, lebo by prišiel o živobytie. Nikdy nebude kritizovať nič, s čím by naozaj mohol naraziť, napríklad uzákonenie dvojakého občianstva, navyše bez akejkoľvek snahy o rokovania so susedmi, či spochybňovanie hraníc, zaznievajúce priamo či nepriamo už aj z radov Fideszu. A najmä ich nikdy nebude kritizovať adresne. Jeho predstavenie sebareflexie schopného Maďara je určené len pre dôverčivé zahraničie.
Niežeby Maďari schopní sebareflexie neboli a nebolo by ich veľa, rovnako ako sa nájde veľa takých Slovákov. Nie sú však medzi dnešnými maďarskými vládnymi politikmi a ich poskokmi.
O Hríbových zásluhách pri odovzdávaní Surjánovej Ceny zmierenia a spolupráce rečnil zástupca šéfredaktora denníka Magyar Nemzet, maďarského variantu niekdajšej mečiarovskej Slovenskej republiky, rovnako servilnej voči vládnej strane, sprostej k jej kritikom, rovnako nacionalistickej a prežívajúcej zo zneužitých verejných peňazí. Dobre pritom určite zneli jeho slová o hľadaní pravdy a vzájomnej úcte.
Milióny eur na propagandu
Ak sú Viktor Orbán a jeho partia v niečom naozaj dobrí, je to propaganda a manipulovanie verejnou mienkou. Len na propagandu smerom do zahraničia venuje Orbánova vláda milióny eur. Jedným z obľúbených trikov je aj za hranicami nastrčenie zdanlivo nezávislých osôb a „občianskych“ združení financovaných z verejných peňazí, ktoré podporujú vládne postoje. Podmienkou je vo všetkých prípadoch lojalita a súznenie s vládnou ideológiou.
Politickým a propagandistickým účelom sa snažia podriadiť všetko. Lojalita namiesto odbornosti či reprezentatívnosti rozhoduje i o tom, kto je s oficiálnou podporou vysielaný na diskusie do zahraničia, či kto tam bude reprezentovať maďarské umenie.
Dobrým príkladom je od nástupu druhej Orbánovej vlády udeľovanie Ceny za dobré susedstvo a porozumenie oboch ministerstiev zahraničia. Maďarský laureát Csaba Gy. Kiss, stály stlpčekár Hríbovho týždenníka, už roky nevyniká odborným dielom, tobôž nie borením mýtov, ako sa tvrdilo v odôvodnení udelenia ceny, jeho hlavnou „zásluhou“ je obhajoba Orbánovej vlády a vytváranie mýtov nových.
Orbán a spol. (vrátane ich klientely medzi Maďarmi zo Slovenska) radi využívajú aj dôveryhodných ľudí z ostatných národov, u ktorých chvályhodná empatia voči Maďarom a menšinám a snaha pomôcť nie je sprevádzaná dostatkom informácií. Nedajbože sa spája s narcistickou povahou a pocitom nedocenenosti. Hríb sa obáva úlohy užitočného idiota, no presne tú v tomto prípade plní.
Nenechať sa zneužiť
Nie je jediný. Miroslav Kusý si vlani v decembri v budapeštianskom Múzeu teroru prevzal cenu za slobodu stredoeurópskych národov. Múzeum i nadácia udeľujúca cenu sú len zdanlivo nezávislou pobočkou Fideszu. Múzeum plasticky predvádzajúce hrôzy diktatúr by mala byť výborná vec, to budapeštianske však neslúži poctivému vyrovnaniu sa s minulosťou, ale nacionálnym a politickým účelom. Právom je obviňované z falšovania histórie, bagatelizácie maďarskej spoluzodpovednosti za obe totality, fašistickú i komunistickú, xenofóbnych a antisemitských mýtov.
Kusý si nesporne cenu za slobodu stredoeurópskych národov zaslúži. Keď ju však preberá od dvornej inštitúcie strany a vlády, ktorá dnes najviac ohrozuje slobodu stredoeurópskych národov, od inštitúcie manipulujúcej historické vedomie, je to nesmierne trápne.
Rovnako trápne ako laudácie na Kusého o jeho statočnej obrane slobody od ľudí, ktorí hrubé obmedzovanie slobody a demokracie vlastnou vládou bagatelizujú a obhajujú. Najmä tu uznávaný slovenský intelektuál funguje len ako koliesko propagandistickej mašinérie tejto vlády. A tá mašinéria ho aj šikovne využíva na ospravedlňovanie nedemokratickej politiky.
Maďari a Slováci potrebujú seriózny dialóg. Fungovať však môže len vtedy, ak nebude postavený na ilúziách, polopravdách, zamlčiavaní, vedomých klamstvách a sebachvále, či už slovenskej, alebo maďarskej. V prvom rade naň treba nájsť dôveryhodných a súdnych partnerov na oboch stranách.
Čítajte ďalšie komentáre:
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
