Problém nie je v zákonoch, ale v ľuďoch, ktorí tajné služby riadia a kontrolujú.
Krajina, ktorá je prenasledovaná škandálmi tajných služieb, trpí jedným z dvoch príznakov choroby alebo oboma naraz. Po prvé, tajné služby sú nedostatočne kontrolované tak vládou, ako aj príslušnými poslancami. Po druhé, politici používajú tajnú službu ako nástroj moci, predovšetkým jej zneužívania - namiesto ochrany štátu a ústavy - a členovia tajných služieb sa potom cítia alebo dokonca sú veľmi mocní.
A ak sa zíde oboje naraz, malá kontrola a zneužívanie tajných služieb, nastane vždy veľký problém. Je len otázkou času, ako dlho sa ho darí skrývať pred verejnosťou. Videné z Česka a jeho skúseností, na Slovensku teraz vyčíňajú obe choroby naraz.
Ako ohroziť národnú bezpečnosť
Defraudácia štátneho majetku Vojenskou spravodajskou službou siaha na Slovensku až k najvyššiemu veleniu tejto tajnej služby. Teda ak sú prístupné dokumenty pravé a všetko nasvedčuje tomu, že áno.
Do lacného predaja majetku tajnej služby do súkromných rúk sú namočení Juraj Šebo a Ľubomír Skuhra. Skuhra, samozrejme, teraz tvrdí, že dokumenty sú podvrh, robili by to tak aj šéfovia tajných služieb v Česku alebo kdekoľvek inde.
Úprimne povedané, bol by hlúpy, keby sa tak neobhajoval, keď ho poslanci poverili previerkou pravosti dokumentov a vyšetrovaním, ktoré sa týka jeho samotného. Nemôžeme čakať, že sa prizná.
Fakt, že príslušníci tajných služieb defraudovali štátny majetok svedčí o tom, že sa v čase, keď to urobili, cítili veľmi silní a mali pocit, že stoja mimo dohľadu zákonov a civilnej kontroly - či už vládnej, alebo poslaneckej. Inými slovami, predpokladali, že sú im politici takí zaviazaní, že im zlodejina prejde, aj keď na ňu nejaká kontrola príde.
Defraudácia potom môže byť tým menej nebezpečným prejavom zneužitia moci. Tou odvrátenou stranou pocitu sily tajných služieb je zneužitie jej nástrojov na zbieranie kompromitujúcich materiálov na kohokoľvek, o kom majú dôstojníci tajných služieb pocit, že by pre nich mohol byť niekedy nebezpečný. Máme tu nedávne odpočúvanie novinárov, čo túto špekuláciu posilňuje.
Je pomerne neuveriteľné, že defraudáciu už Vojenská spravodajská služba vyšetrovala a že neodovzdala materiály polícii. Výhovorky na pohľad právnikov zo samotnej služby neobstoja. Každá tajná služba demokratickej krajiny má povinnosť oznámiť polícii spáchanie trestného činu. Jediným ospravedlnením pre mlčanie môže byť ohrozenie národnej bezpečnosti. Predaj nehnuteľností a pozemkov pod cenu tajnou službou nemá s ochranou národnej bezpečnosti nič spoločné...
Keď politici nechcú
Moc má tendenciu zneužívať tajnú službu všade na svete. Aj v Česku máme svoje škandály. Je veľmi pravdepodobné, že naše Vojenské spravodajstvo v minulých rokoch zneužilo svoju moc, aby diskreditovalo korunného svedka v českom defraudačnom nákupe vojenských dopravných lietadiel CASA - predraženom minimálne o šesťsto miliónov korún.
Velenie Vojenského spravodajstva by sa do veci, v ktorej je obvinená bývalá ministerka obrany Vlasta Parkanová, nepustilo bez tichého súhlasu niektorých persón z najvyšších politických miest. Pokus o diskreditáciu síce narazil v českej polícii a justícii a tá z vykonštruovaného zločinu obvineného svedka očistila, ale kroky Vojenského spravodajstva nikto nevyšetruje.
Svoje temné stránky má aj česká civilná tajná služba BIS - mala informácie o veľmi pravdepodobnej korupcii na pražskom magistráte a nechala si ich pre seba. Presnejšie povedané, s najvyššou pravdepodobnosťou ich poskytla politikom na ich zákulisné mocenské hry, a nie polícii ako zo zákona mala.
Ale čo s tým všetkým? Ako kontrolovať tajnú službu, aby nezneužívala svoju moc, a zároveň sa jej nepliesť do cesty, aby mohla pracovať, na čom pracovať má? Vo svete existuje mnoho variantov kontroly tajných služieb, najčastejšie sú tie poslanecké. Výbory alebo komisie na kontrolu spravodajcov mávajú rôzne právomoci, ale jedno majú spoločné, poslanci sa nikdy nedostanú pod pokrievku živého prípadu. Teda operácie, ktorá práve prebieha.
Napriek tomu v mnohých krajinách kontrola funguje. Nič nie je dokonalé, ale funguje to. Ani nemožnosť preverovať živé operácie neprekáža, pretože raz budú ukončené a poslanci, senátori, kongresmani budú môcť do papierov nahliadnuť.
Lenže prečo to funguje napríklad v Dánsku, vo Francúzsku alebo v Kanade, a nie v Česku alebo na Slovensku? Problém nie je ani tak v zákonoch, ale v samotných ľuďoch, ktorí tajné služby spravujú a kontrolujú.
V krajinách, kde to funguje, sedia v kontrolných komisiách bezúhonné osobnosti s dlhou politickou skúsenosťou a praxou z bezpečnostnej problematiky. Sú krajiny, kde musíte mať na členstvo v takejto komisii desaťročnú poslaneckú prax a bezúhonnosť. Čo neznamená čistý trestný záznam, ale žiadny politický škandál. Dokonca sa nemôžete ocitnúť ani v jeho blízkosti.
V Česku sa do kontrolnej komisie tajných služieb bez problému dostane parlamentný nováčik bez akejkoľvek vedomosti o práci spravodajcov, na Slovensku je to rovnaké. Do komisií potom nastupujú ľudia, ktorí majú z kontrolných zasadnutí nosiť tajné informácie, čo sa hodia ich stranám – nejaká skutočná kontrola legitimity práce spravodajcov je im v podstate ukradnutá. Ani nevedia, ako to robiť.
V niektorých krajinách existujú ešte kontroly parlamentných kontrol – výbory zložené z ľudí s vynikajúcou povesťou majú možnosť kontrolovať, ako svoju prácu vykonávajú poslanci.
Žiadnu kontrolu, prosím
O tom sa nám zatiaľ môže v Česku a na Slovensku len snívať. Nie preto, že nám chýba dlhoročná tradícia, ale preto, že politici nemajú skutočný záujem kontrolovať tajné služby, oni dokonca – aspoň v Česku, na Slovensku situáciu presne nepoznám - tajné služby neúkolujú len pre ochranu štátu, ale pre svoje záujmy. Ešte aby im tak niekto toto správanie na hrane alebo za hranou zákona kontroloval.
Nie je teda žiadnym prekvapením, že tajné služby takúto situáciu využívajú. Poznáme síce výšku ich rozpočtu, ale už nevieme, na čo peniaze míňajú. To môže zistiť len osoba s oprávnením na vstup do sveta utajovaných skutočností. Ak však takí ľudia – a sú to predovšetkým ľudia z politických štruktúr – majú dojem, že sa im krytie neprávostí tajných služieb oplatí, pretože dostanú ako bonus nejakú vhodnú protislužbu, nebudú sa vŕtať v nákupe a predaji nejakých chát alebo pozemkov.
V tom je celý problém. V symbióze politických strán a tajných služieb, v symbióze inštitúcií, ktorých vzájomná kontrola by mala byť v skutočnosti zárukou zákonnosti spravodajských operácií.
Politik v normálnej demokracii musí mať strach nechať sa korumpovať, pretože nevie, či ho nesleduje tajná služba v rámci ochrany ekonomických záujmov krajiny. Tajná služba zase musí mať strach, že keď politik zistí jej neprávosť, nezostane v službe kameň na kameni.
Na Slovensku je to, zdá sa, dosť odlišné. Politici (aspoň niektorí) sa tajnej služby neboja a tajná služba sa nebojí politikov. Pretože spolupracujú a to vždy prináša zneužitie moci. Rovnako ako keď politici žijú v priateľstve s políciou, súdnictvom alebo s biznismenmi.
Verte mi, v Česku na to máme pomerne dosť dôkazov. Našli ich za nás Švajčiari, ale to je iný príbeh jednej hanebnej privatizácie.
(Autor je redaktorom českého časopisu Respekt)
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
Ľudia, čo naleteli nečestným podnikateľom, volia podobne, ako nakupujú, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Už letmý pohľad na činnosť vojenských tajných služieb vyzerá desivo, píše Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Hrozí, že slovenské podnikateľské prostredie sa znekvalitní kapitálom druhej až tretej triedy, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Jaroslav Spurný
