KNIHA TÝŽDŇA / SLOVENSKÉ ROZPRÁVKY
Názov knihy chce zdôrazniť, že nejde o prácu jedného, akokoľvek zaslúžilého vydavateľa Pavla Dobšinského, ale o osobitný typ spoločného romantického autorstva viacerých individuálnych autorov
Vydanie Slovenských rozprávok (1845 – 1883) pripravila a opatrila Jana Pácalová (Bratislava, Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV) ako výber zo Slovenských povestí Jána Francisciho (1845), Slovenských povestí Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského (1858 – 1861) a Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského (1880 – 1883). Názov Slovenské rozprávky nie je náhodný. Pácalová ním chce povedať, že nie sú prácou jedného, akokoľvek zaslúžilého podávateľa, rozprávača a vydavateľa Pavla Dobšinského, ale výsledkom štyridsaťročného celogeneračného úsilia slovenských romantikov.
Hana Hlôšková píše v tejto súvislosti dokonca o úspešnom vyvrátení mýtu. Na tomto dobrodružnom podujatí sa zúčastnil Ján Kollár Národnými spievankami, rozprávky zbierali a zapisovali z hovoreného ľudového podania Samuel Reuss a jeho synovia Adolf, Ľudovít a Gustáv spolu s rodinnými priateľmi Samom Ormisom a Karolom Hrenčíkom, Jonatan Dobroslav Čipka, Štefan Marko Daxner a mnohí ďalší. Osobitnú literárnu podobu, lesk, pôvab a spôsob rozprávania im však dodala aj elita romantických básnikov a prozaikov od mladého Janka Kráľa a Sama Bohdana Hroboňa cez Sama Chalupku a Boženu Němcovú až po Jána Bottu a Janka Kalinčiaka. Francisci, Škultéty a Dobšinský ich opracovali do „ideálnej podoby“, obrúsili a vycizelovali do dnešného literárneho výrazu, tvaru a estetickej podoby. Vznikol tak osobitný typ spoločného romantického autorstva viacerých individuálnych autorov.
Sen sníva sen
V slovenskej romantickej rozprávke sa v maximálnej miere uplatňuje Schlegelov a Novalisov ranoromantický princíp rozprávky ako kánonu všetkej poézie, jej najvlastnejšej muzikálnej formy, výrazu absolútnej slobody, snového obrazu sveta a jeho zlatého veku, romantického sna sna. Francisci o tom píše: „Povesti naše sú umenie, a nie náuky mravnosti.“ A Lucia Piussi dnes: „Kto sníva koho? Sen sníva sen“. Ak však hovoríme o úspešnom vyvrátení mýtu, treba odstrániť aj jeho druhú vrstvu. Slovenské rozprávky nie sú prostonárodné, nie sú ani povesťami. Sú žánrom umeleckej literatúry, aj keď rozumieme, prečo slovenskí romantici zdôrazňovali ich ľudovosť a Ľudovít Štúr ich pokladal za síce symbolickú, ale nie najvyššiu slovanskú formu poézie. Povesť a ľudovosť pre nich znamenala echo starobylosti a potvrdenie legitimity moderného slovenského národa.
Slovenskí romantici pokladali rozprávky sprvu za skutočný obraz starodávneho života. Autori mytologickej koncepcie v nich videli výraz prírodných mýtov o slnku či mesiaci. No dôležitá je aj ich antropologická podstata . Martinko Klingáčik je príbehom nachádzania individuálnej identity, princezná s jabĺčkom v ruke symbolizuje hľadanie večnosti, dvanásti mesiačikovia predstavu rajskej záhrady. Trinásta komnata vyjadruje zákaz prekračovania hraníc, zabodnutý meč medzi mužom a ženou bráni polygamii. Motív živej a mŕtvej vody značí ľudský pád a vykúpenie, uvádzacia formulka „choď tam, neviem kam, dones to, neviem čo“ zdôrazňuje základnú neistotu ľudského údelu. V rozprávkach sa zračia univerzálne, archetypálne vzorce ľudského nevedomia, vedomia a správania.
Vznik nových mýtov
Slovenské rozprávky však stoja aj pri vzniku nových slovenských mýtov. Popolvár symbolizuje slovenský národ, ktorý vstáva z popola zabudnutia. Slovensko je zakliatou krajinou, a ako na to poukázal Oskár Čepan, môže ju odkliať len spravodlivý hrdina. Mýtická je aj predstava o prírodnom jazyku slovenskej romantickej rozprávky, ktorý je v skutočnosti kultúrnou, literárnou formou hovorenej reči. Romantici mali pocit, že všetko dianie vystupuje v rozprávke priamo pred nimi, odohráva sa ako na scéne.
Archaickosť rozprávkových formuliek, ale aj slovníka však na druhej strane posilňuje vysokú mieru ich literárnej štylizácie. Estetické naladenie a umelecká intenzita slovenských rozprávok vyplýva práve z korešpondencie medzi tým, čo sa odohráva priamo pred nami, a zároveň v dávnominulom, vzdialenom svete. Je preto načase, aby sa Slovenské rozprávky, ktorých tri pôvodné výbery dnes nesú v spoločnom súbore najčastejšie Dobšinského meno, konečne stali tým, čím v skutočnosti sú – základom romantického literárneho kánonu a zakladajúcim kánonom novodobej slovenskej literatúry.
