Pred niekoľkými týždňami sa Českom opäť prehnala debata o počiatkoch transformácie. Vracia sa už dvadsať rokov a jeden z hlavných motívov znie zhruba takto: mohlo to (hlavne privatizácia a fungovanie štátnych inštitúcií) byť lepšie, ale počiatkom deväťdesiatych rokov mali všetko v rukách ekonómovia a nie právnici.
Títo by nastavili prísne pravidlá a mantinely, ktoré by každý musel rešpektovať. Spätne to tak, samozrejme, vyzerá, a taký Petr Pithart to tak videl už po prehre svojho Občianskeho hnutia vo voľbách v roku 1992.
Sedia všade
Znie to racionálne i pekne, ale tu si treba položiť minimálne dve dôležité otázky. Na prvú, nakoľko by právnici vedeli predvídať špinavosti po roku 1989, sa dá odpovedať len „nevedno“. Na druhú, či je profesia právnika zárukou, že by k špinavostiam nedošlo, existuje jediná odpoveď „nie“. Stačí sa pozrieť na Slovensko. Nielen v deväťdesiatych rokoch.
Dvaja najdominantnejší muži slovenskej porevolučnej politiky sú právnikmi: Vladimír Mečiar bol doktor s veľkým D, Robert Fico dokonca docent doktor. To samo osebe nie je nič zlé, dôležitejšie je, ako na tom bol počas ich vlády právny štát. A tu sa veru nemajú čím chváliť: keď k niečomu prispeli, tak k tomu, aby fungoval horšie.
Neboli v tom sami. Ich zdatní asistenti, mnohí taktiež s titulom doktora práv, ktorý väčšinou získali na jednej fakulte (zopár ich tam dokonca učilo), robili tú najšpinavšiu robotu. Sedávali a sedia vo vláde, v parlamente, na prokuratúre, ale aj v prezidentskom paláci, na Najvyššom, Ústavnom i ďalších súdoch.
To nemá znamenať, že všetci právnici, ktorí tu kedy mali slúžiť štátu, sú zlí, stačí si spomenúť napríklad na signatárov výzvy Päť viet. Možno tí, čo slúžili najmä sebe, tvoria len malý zlomok, ale práve títo, ktorí cítia silu najmä počas vlád iných právnikov, tu prehlbujú všeobecnú skepsu k stavu práva.
Stíhanie zastavené
Spomínať v tejto súvislosti dobu, keď JUDr. Vladimír Mečiar viedol vládu, JUDr. Ivan Gašparovič parlament a slovné spojenie „právny expert HZDS“ sa vyslovovalo s konskou dávkou irónie, je možno nosením dreva do lesa, ale zopár perfídnych príbehov asi nezaškodí.
Vtedajší boj proti prezidentovi Michalovi Kováčovi mal mnoho podôb od únosu jeho syna po hodiny oproti prezidentskému palácu, ktoré odpočítavali čas, ktorý mu zostával do konca funkčného obdobia.
Dlho pred časomierou, ktorú nechal nainštalovať (mimochodom vyštudovaný právnik) Fedor Flašík, napríklad parlament vyslovil prezidentovi nedôveru, hoci takýto akt nemal v zákone oporu. Vláda okrem iného odmietala akceptovať, že prezident má právo od nej vyžadovať správy, a tak mu ich nielenže neposielala, ale z protiprávneho konania obvinila jeho.
Prezident sa musel obrátiť na Ústavný súd s otázkou, či jeho mandát začal plynúť dňom zvolenia, alebo dňom, keď sa ujal úradu. Keď z referenda vypadla otázka o priamej voľbe prezidenta (vláda nariadila ministrovi vnútra Gustávovi Krajčimu ponechať len tri otázky o NATO), prokurátor Michal Barila vypracoval návrh na trestné stíhanie ministra.
Jeho nadriadený Tibor Šumichrast prípad odložil. Je pochopiteľné, že neskôr na trestnom odbore Generálnej prokuratúry skončili podobne napríklad kauzy pozemkov Alexandra Rozina, Nafty Gbely, Kúpeľov Sliač. Prokuratúra sa nepretrhla ani pri odvolaniach proti oslobodzujúcim rozsudkom nad bývalým riaditeľom SIS Ivanom Lexom.
Netreba rešpektovať
Rozlišovať, ktorý prípad porušenia elementárnej spravodlivosti za tretej Mečiarovej vlády je najhorší, nemá veľký zmysel. Popri zmarenom referende však vyčnievajú prípady Františka Gauliedera (a Emila Spišáka) a Mečiarových amnestií.
Zbavenie mandátu poslanca, ktoré viedol niekdajší učiteľ z Právnickej fakulty UK Gašparovič, bolo šialenou akciou od prvého do posledného momentu. Ústavný súd (podľa HZDS „záchranná vesta opozície“ či „chorý prvok na politickej scéne“, kde vtedy ešte neprevládali nevoľníci, jednoznačne skonštatoval, že vládni poslanci jednoznačne poškodili Gauliederove ústavné práva a teda porušili Ústavu SR.
Vtedajšia parlamentná väčšina, ku ktorej patrili aj legendárni právni experti, to odmietla vziať na vedomie. Rovnako rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Taký Peter Brňák, ktorý má dnes rozhodovať o zvolenom generálnom prokurátorovi, vtedy tvrdil, že nález Ústavného súdu nie je potrebné rešpektovať a ešte v roku 2000 odmietal rozhodnutie novej väčšiny prípad znovu otvoriť.
Hanebné udelenie amnestie vo veci zavlečenia Kováča mladšieho bolo jedným z prvých rozhodnutí Vladimíra Mečiara po tom, ako sa chopil prezidentských právomocí. Stalo sa tak len pár hodín po tom, čo Kováč starší odišiel z úradu a rozhodnutie sa ešte v ten istý deň objavilo v zbierke zákonov. (Keby bola taká rýchlosť aj dnes, predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková si mohla ušetriť jednu hanbu.)
Bolo to v súlade so zákonom
Bolo preto len pochopiteľné, keď o niekoľko mesiacov podpredseda vtedajšej SDĽ Robert Fico vyhlásil: „Nepôjdem do vlády, na čele ktorej by stál pán Mečiar alebo pán Gašparovič. Obaja sa natoľko diskvalifikovali, že ani jeden, ani druhý by už nemali zastávať žiadnu štátnu funkciu.“ Nakoniec však príťažlivosť, vrátane podobného vzťahu k právu zvíťazila.
Ešte pred sporným odvolávaním štátnych tajomníkov to dokázala už nominácia Štefana Harabina na post ministra spravodlivosti. Harabin, ktorý sa stal prvýkrát predsedom Najvyššieho súdu na sklonku tretej Mečiarovej vlády, mal za sebou napríklad podivné prideľovanie prípadov a dovtedy najvyššie odmeny, aké súd kedy videl. Ako však hlavný aktér povedal: „Všetko bolo v súlade so zákonom.“
Spomínať, čo sa stalo za jeho ministrovania a následného predsedania na Najvyššom súde, by zabralo veľa miesta, preto len stručne: potvrdený kontakt s Bakim Sadikim, veta „Pôjdeš do basy, ty hajzel“, iniciatíva zrušiť Špeciálny súd, snaha sústrediť do svojich rúk všetku moc v justícii, „ďakovné“ maily z ministerstva spravodlivosti kritikom, disciplinárne stíhanie či odvolávanie nepohodlných sudcov...
Vládna koalícia však Harabina ako ministra bez problémov podržala a dnes vládnej strane neprekáža ako predseda súdu. Prečo by mal? Ako hovorí poslanec za Smer a dekan právnických fakúlt Mojmír Mamojka, Harabin myslí veľa vecí dobre.
Vzájomná zhoda
Dobrý úmysel je základ. Odvolávala sa naň aj prvá Ficova vláda, keď predložila do parlamentu napríklad návrhy zákonov o vyvlastňovaní a zákaze zisku.
Oba príbehy ilustrujú nielen neochotu zaoberať sa vážnymi výhradami počas ich prerokúvania, čo je v súlade s najlepšou slovenskou tradíciou, ktorú zachovávajú všetky parlamentné väčšiny, ale najmä zhoršujúci sa stav Ústavného súdu. Národná rada zákon schválila v decembri 2007, opoziční poslanci podali návrh na ÚS o mesiac neskôr, ale súd rozhodol až o tri roky.
Bolo to jednoduché: sudca spravodajca Milan Ľalík pripravoval návrh na predbežné prerokovanie dva roky a vo februári 2010 predsedníčka súdu Ivetta Macejková informovala, že Ľalíkovi sa termín rozhodnutia zdá lepší „tesne po voľbách“.
Vtedajší tieňový minister spravodlivosti Smeru, právnik Robert Madej v súvislosti s rozhodnutím súdu uviedol, že sa strana zákonom postihnutým občanom neospravedlní s tým, že si nemyslí, že boli ľudia ukrátení o svoje práva: „Pokiaľ áno, môžu sa obrátiť na súd.“
Rozhodnutie Ústavného súdu o zákaze zisku zase Robert Fico označil za formálno-právne a Pyrrhovo víťazstvo.
Vo vyše dva roky trvajúcej traume okolo generálneho prokurátora mu už Ústavný súd také prieky nerobil. Iste, pri tejto téme treba vždy spomenúť obrovskú (ne)zodpovednosť bývalej koalície. Ale zhoda na tom, že Jozefa Čentéša za žiadnu cenu, nastala až po nástupe druhej Ficovej vlády.
Tu všetci hlavní aktéri, doktori či bábky Gašparovič, Macejková a Fico (nevymenovanie, zmena zákona či prideľovanie spisov) konajú tak, že o ich spoločnom záujme niet pochýb. Minister spravodlivosti doktor Tomáš Borec mlčí, doktor Ľalík prideľuje a spolu s doktorom Brňákom bude rozhodovať.
Nechcené dedičstvo
Prvý námestník a súčasný šéf prokurátorov doktor Ladislav Tichý pred niekoľkými mesiacmi neuznal, že jeho námestník doktor Dobroslav Trnka konal v prípade bernolákovskej bytovky protizákonne. Fico nedávno k stavu justície povedal, že nepovažuje za správne, „keď tí, čo majú v rukách nástroje a rozhodujú o iných, priamo využívajú tieto nástroje na svoju vlastnú ochranu.“
Ešteže tak, inak by sme si mohli myslieť, že na Slovensku panuje nejaký právnický komplot. Nasvedčovali by tomu napríklad sudcovské „antidiskriminačné“ žaloby, vyššie odškodné, ktoré im kolegovia priznajú, bohorovnosť právnikov z baru Bonanno, nútené novinové ospravedlnenia za pravdivé články, podozrivo vysoká dedičnosť sudcovskej a prokurátorskej profesie či stále ťažšie prístupný advokátsky cech.
Toto všetko neznamená, že všetci právnici sú rovnakí, ale to, že tí, ktorým záleží viac na sebe než na spravodlivosti, sú dnes na tých najvyšších pozíciách. Neznamená to ani, že právnici, ktorí sa dostali do služieb štátu za iných vlád, sú svätci, ale to, že za vlád vedených právnikmi Mečiarom a Ficom, dostáva právo oveľa viac na frak.
Dedičstvo zlých právnikov patrí k tým, o ktoré pozostalí veľmi nestoja. Azda sa ho raz zbavia.
Čítajte viac komentárov:
Právne služby sú drahšie ako predmet sporu s Achmeou, ktorý sme prehrali, upozorňuje Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Azda je Švédsko dosť stará a dosť slobodná krajina, aby riešeniam krajnej pravice odolala, píše Miriam Zsilleová
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
