Píše vysokoškolský učiteľ Branislav Bleha
Debatujúc s kolegami o vysokom školstve, niekoľkokrát sa stalo, že sa udivene na mňa pozreli. Dôvodom bola moja obhajoba niektorých krokov ministra Čaploviča. Aj nedávno v komentári v SME o akreditáciách.
Mal som dojem, že odoláva tlaku tých, ktorým na tvrdosti a korektnosti kritérií záleží ako misskám na svetovom mieri. Presvedčil som sa však znova, že aj minister je iba pešiak. Aj vo vlastnej strane má príliš silných kolegov, ktorí ryžujú na vzdelaní, či skôr „vzdelaní“ tej časti populácie, pre ktorú je titul papierom.
Posledné ilúzie sú preč
Zdá sa, že aj v súvislosti s titulom pána Figeľa to myslel pôvodne úprimne. Jeho vyjadrenie bolo razantné a vyvolávalo vo mne pocit uspokojenia. Tešil som sa končene na precedens, na ukázanie moci v pravom zmysle slova, v zmysle „školy, nebudete si robiť, čo chcete“.
Veci sa však majú inak, politika nepustí. Podľa všetkého dostal jasné zadanie, ako sa má kontrola skončiť a aké konzekvencie majú byť vyvodené (teda žiadne).
Stratil som posledné zvyšky ilúzií, optimizmu a bez preháňania aj to posledné percento viery v túto republiku.
