Koncom deväťdesiatych rokov som sa zúčastnil na diskusnom stretnutí spisovateľov a literárnych kritikov, ktorého úlohou bolo "hľadať odpovede na otázku, do akej miery ostáva spisovateľ v demokratickom svete zodpovedný za formovanie verejnej mienky". K tejto otázke sa dá aj dnes pristúpiť z dvoch pozícií.
Prvou je sféra morálnych, občianskych, politických, intelektuálnych, publicistických a iných postojov, druhou oblasť literárnej pôsobnosti, ktorej finálnym produktom je umelecké dielo.
Dotknem sa druhej stránky problému. Z tohto hľadiska nemá umelecká literatúra v samej svojej podstate dosť možností formovať verejnú mienku. Je to tak aj preto, že k jej základným znakom – budem tu mať na mysli predovšetkým prozaickú tvorbu – patrí hovorenie nedopovedaním a hovorenie niečím iným, vyžadujúce si v komunikačnom procese také aktivity, na základe ktorých sa čitateľ stáva v istom zmysle druhým autorom. Zveličene sa dá táto situácia kvalifikovať i tak, že polovicu diela napíše autor a druhú polovicu dopisuje múzický typ čitateľa. Má to v podstate tri dôsledky:
1. Múzické čítanie je menšinové a v tomto zmysle umeleckej literatúre chýba širší komunikačný záber.
2. Múzického čitateľa možno hĺbkovo, penetrantne textom zasiahnuť, no tento akt nemá bezprostredný pretvárajúci a ovplyvňujúci dosah.
3. Plnohodnotný autor i čitateľ patria do toho istého múzického okruhu až tak, že nielen autor, "básnik", ale aj čitateľ "sa rodí".
Je zvláštne a na prvý pohľad azda aj paradoxné, že po tejto stránke sa pre epické vyjadrenie ukazuje výhodnejšia nepriaznivá doba, lebo štruktúrne uspôsobenie textu má diskrétnu podobu, ktorá je chtiac-nechtiac dielom umeleckej autocenzúry, napriek všetkému metodicky - nie však nemravnosťou a paranojou - podobnej cenzúre moci.
Otvorené doby sú dobami priamych prístupových ciest, literárna okľuka si v nich vyžaduje zvýšené nasadenie. Sú to doby publicistické, nie literárne, doby úvah a priameho pomenovania problému.
Český režisér Otomar Krejča v jednom z televíznych rozhovorov na začiatku 90. rokov povedal, že predmetom umenia nie sú pomery.
Napriek tomu sa pomery pre umenie nesmú stať ani tabu. Autor však, vychádzajúc z času, im musí dať energiu nadčasovosti.
