Pred dvoma rokmi dostali úradníci v anglickom meste Leicester nezvyčajnú žiadosť o informáciu: „Mohli by ste mi, prosím, dať vedieť, aké opatrenia má mesto prichystané pre prípad invázie zombíkov?“
Lynn Wyethová, miestna úradníčka zodpovedná za infožiadosti, nebežala s listom o duchoch k premiérovi Davidovi Cameronovi, aby sa sťažovala na kverulantov, čo vraj zneužívajú infozákon. Žiadateľovi poslala informácie o evakuačných plánoch, ktoré mesto má všeobecne v krízových situáciách.
„Niekomu sa môžu zdať takéto otázky bláznivé a stratou času, ale pre rôznych ľudí to môže mať v skutočnosti význam,“ povedala BBC.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý garantuje občanom možnosť poznať prácu politikov a úradníkov, patrí k základným pilierom demokracie aj u nás. Veľká časť práce novinárov, mimovládok či lokálnych aktivistov stojí na ich schopnosti získať dáta o fungovaní štátu práve cez infozákon.
Keďže našim súdom a prokuratúre občania neveľmi dôverujú, berú kontrolu moci do vlastných rúk. Podľa minuloročného prieskumu Transparency požiadalo úrady o informácie cez infozákon od jeho platnosti v roku 2001 už dvestotisíc ľudí.
Od špičky k slabšej polovici
Kým v čase prijatia patril náš zákon do svetovej špičky - infozákon mali vtedy necelé štyri desiatky krajín - po dvanástich rokoch jeho účinnosti vidno viaceré slabiny.
Zákony garantujúce prístup občanov k informáciám dnes má už takmer sto štátov a ten náš patrí podľa nedávneho hodnotenia do tej slabšej polovice. Náš zákon má dve kľúčové slabiny - nízku vymožiteľnosť v prípade obštrukcie úradníkov a priúzky rozsah sprístupňovaných informácií v prípade štátnych či mestských firiem.
Preto je veľkým sklamaním, že predstavitelia súčasnej vlády vrátane Roberta Fica sa namiesto riešenia týchto slabín zaoberajú oveľa menej podstatnou záležitosťou - údajným zneužívaním zákona občanmi, ktorí úrady zahlcujú infožiadosťami, či už s komerčnými, alebo šikanóznymi cieľmi.
Jednak je takýchto príkladov málo a jednak sa dajú čiastočne riešiť aktívnym sprístupňovaním dát na webe bez toho, aby vôbec niekto musel písať infožiadosť.
Informačný komisár
Existuje však osvedčený nezávislý mechanizmus ako riešiť spory občanov a úradov, ktorý Slovensku chýba. Najlepšie hodnotené krajiny z pohľadu ochrany práva na informácie (Slovinsko, Srbsko a India) majú zriadené posty takzvaných informačných komisárov.
Ich náplňou je dbať na dodržiavanie zákona, udeľovať sankcie priamo úradníkom pri jeho porušení, vydávať záväzné stanoviská v sporných prípadoch a byť odvolacím orgánom prvého stupňa.
Infokomisár by tak pomohol zvýšiť vymožiteľnosť zákona, lebo občania by nemuseli čakať roky na súdne rozhodnutie.
Zároveň by vyvažoval prácu Úradu na ochranu osobných údajov, ktorého rozhodnutia niekedy blokujú verejný záujem (v Nemecku či vo Veľkej Británii sú agendy práva na informácie a ochrany súkromia spojené pod jednu dozornú inštitúciu).
Napríklad už dva roky Úrad pre verejné obstarávanie musí zverejňovať na webe všetky zápisnice z priebehu hodnotenia tendrov vrátane konkurenčných ponúk.
Lenže s argumentom o nedostatku kapacít a pod hrozbou sankcií za možné zverejnenie osobných údajov tak nerobí a nikto ho ani netlačí skoncovať s porušovaním zákonnej klauzuly o zverejňovaní. Práve infokomisár by bol efektívnou protiváhou. Hovoríme tu pritom o verejnej kontrole štyroch miliárd eur ročne.
„Kverulantské“ infožiadosti
V neposlednom rade by mohol infokomisár riešiť aj tie ojedinelé „kverulantské“ infožiadosti. Nerozhodoval by tak o tom samotný úrad, ktorý infožiadosť dostal, lebo ten má, samozrejme, často motiváciu citlivé informácie zatajovať, respektíve aspoň si nepridávať prácu.
A obišlo by sa tým aj diskutované riešenie spoplatniť infožiadosti pri určitom objeme, čo by zasiahlo aj množstvo legitímnych žiadateľov.
Infokomisárov zvykne voliť parlament, no bývajú to nepolitické nominácie. V Slovinsku a Británii úrady vedú bývalí známi novinári, v Srbsku je infokomisárom známy advokát z agendy ľudských práv, v Estónsku zase historik.
A čo náklady na nový úrad? Takej Rade pre vysielanie a retransmisiu, čo je úrad regulujúci udeľovanie licencií a kontrolujúci obsah vysielania, dávame z rozpočtu každý rok 1,2 milióna eur na platy 30 ľudí.
Pri všetkej úcte, dozor nad právom občanov na informácie je pre Slovensko nepochybne dôležitejšia s v ére internetu aj zmysluplnejšia agenda. Nepochybujem, že presunúť polovicu kapacít z mediálnej rady do infokomisára by bolo pre našu krajinu krokom vpred.
Gabriel Šípoš je riaditeľ Transparency International Slovensko.
Čítajte ďalšie komentáre:
Poučiť z tajných služieb sa môžeme aj u Čechov, píše Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Dvadsaťtri rokov od revolúcie politici nielenže problémy Rómov zdedené po komunistoch nevyriešili, ale ešte sa aj prizerali ich zhoršovaniu, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Agentúram by prospelo, keby povedali, kto si ich chcel kúpiť, píše Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Gabriel Šípoš
