Štát v minulom roku drasticky zrezal poplatky v druhom pilieri. V tomto roku prišlo aj na tretí pilier. Tieto opatrenia sú v prospech sporiteľov, pretože pomohli vybudovať systém nízkonákladového sporenia na dôchodok. Reformy v prospech sporiteľov by sa však týmto nemali skončiť. Zaujímavou príležitosťou je možnosť štandardizácie životných poistiek na účely dôchodkového sporenia.
Až do roku 2010 bolo možné odpočítať si zo základu dane výdavky na životné poistenie vo výške 12tisíc korún (398,33 eura). Táto možnosť bola zrušená jednak pre úspory v štátnom rozpočte a jednak preto, že sa nedal preukázať dôchodkový charakter väčšiny životných poistiek. Na rozdiel od sporenia v druhom (a teraz aj v treťom pilieri) bolo možné dať si vyplatiť životnú poistku už po niekoľkých rokoch sporenia a pred dosiahnutím dôchodkového veku.
Sú drahé
Životné poistky však majú z hľadiska sporenia na dôchodok aj ďalší veľký nedostatok: sú drahé. Súčasťou ceny poistky sú provízie pre sprostredkovateľov. Tie bežne dosahujú výšku jednoročného zaplateného poistného, čo pri dvadsaťročnom horizonte sporenia znamená priemerné ročné náklady päť percent. Na porovnanie: v druhom pilieri je to 0,3 percenta a v treťom 2,07 percenta (resp. 1,8 percenta od roku 2014). Vysoké poplatky znižujú výnos sporiteľa, ktorý je pri situácii na trhoch už aj tak dosť malý.
Vo svete je využívanie životných poistiek na dôchodkové sporenie bežné. Mohlo by byť aj u nás. Tretí pilier v jeho súčasnej podobe nie je vhodný pre každého. Z hľadiska sporiteľa je jeho najväčšou výhodou príspevok zamestnávateľa. Lenže väčšina zamestnávateľov zmluvy s doplnkovými dôchodkovými sporiteľňami nemá. Takisto ich nemá 360-tisíc živnostníkov. Preto dnes v treťom pilieri sporí len necelá tretina z 2,3 milióna pracujúcich v slovenskej ekonomike. Pre ostatné skupiny pracujúcich by bolo výhodnejšie sporiť si v životnom poistení.
Čo môže štát urobiť? Môže podporiť vývoj štandardizovaných nízkonákladových životných poistiek určených na sporenie na dôchodok. Oproti bežným životným poistkám by mali niekoľko špecifických čŕt: (1) poistencom by sa vyplácali až po odchode na dôchodok, (2) poplatky za správu a zhodnotenie by boli porovnateľné s poplatkami v treťom pilieri a (3) miera výnosu by mala byť na úrovni technickej úrokovej miery (čo sú dnes dve percentá ročne).
