V Lexikone svetovej literatúry (Világirodalmi lexikon) vydanom v roku 1979 v Budapešti nie je jeho meno. A ako počúvam čoraz primitívnejšie poznámky budapeštianskych diktátorov kultúry, mám obavy, že jeho meno nebude ani v lexikónoch 21. storočia.
Myslím si, že preňho toto všetko nie je novinka, veď za osemdesiat rokov jeho života nebol v Maďarsku taký politický režim, ktorý by ho bol prijal bez výhrad. A keď sa pozrieme na najkritickejšie mesiace jeho života, na rok 1944, na obdobie deportácií, tak môžeme povedať, že už to je zázrak, že je vôbec medzi nami.
Ako jedenásťročný si z peňazí za rodinný dom kúpil od úradov povolenie na vycestovanie a v poslednej chvíli s tromi spoločníkmi ušiel z vidieka do bezpečnejšej Budapešti. Počas dvoch týždňov celé jeho príbuzenstvo skončilo v plynovej komore a v jeho rodnej dedine z dvesto židovských detí prežili túto krvavú éru len oni štyria.
Už v detstve sa naučil, že maďarská spoločnosť ho nikdy neprijme za rovnocenného občana. A posolstvo Auschwitzu si zapamätal na celý život. To, že je jedno, čo si o sebe myslíš, naveky ostaneš Židom!
