Autor je politológ, rektor BISLA
Premiér Robert Fico rozumie politike, no zdá sa, že nechápe podstatu demokracie. Vie vyhrávať voľby v demokratickej súťaži, neuvedomuje si však slabiny a krehkosť tohto politického zriadenia. Aby sa demokracia nezvrhla na tyraniu väčšiny, potrebuje silné mechanizmy na ochranu práv jednotlivcov, menšín a opozície.
Ako premiér má rozhodovať o regulácii ekonomiky, strážení rozpočtu administratívy štátnej správy a obrane štátu. Svoju moc však aplikuje aj tam, kde to stabilitu demokracie ohrozuje tým, že vládna moc nepodlieha kontrole. Totiž lakmusovým testom demokracie nie je znenie ústavy či štruktúra rozdelenia moci, ale vymáhateľnosť práva a kontrolný mechanizmus samotných politikov a štátnej správy.
Ficov paradox
Demokraciu podkopáva aj nečinnosť politikov tam, kde by konať mali, ako je to dnes v prípade defraudácie a korupcie politikov a úradníkov. Na tento účel sú určené polícia, prokuratúra a súdy. No ak čo len jedna zložka nefunguje, alebo dokonca koná proti záujmom spoločnosti, premiér a minister spravodlivosti musia konať tak, aby došlo k náprave a chránili právny štát.
