Európa pyká aj za to, že čestné slovo ju nikdy veľmi nevzrušovalo. Na dnešné pomery to boli dobré časy, v ktorých si krajiny povedali, že môžu porušovať dohody o boji za zdravé verejné financie. Porušil ich jeden, potom druhý, tretí, potom ten prvý ešte raz...
Nakoniec záväzky nik nebral tak vážne, ako boli zamýšľané. Keď sa potom dobré časy zhoršili, prišla dilema, či majú vlády výrazne šetriť, aby ozdravili verejné financie (ale zasa poškodili ekonomiku), alebo pomôcť ekonomike (a nechať ozdravenie na neskôr).
Nakoniec to za nich vyriešili tí, ktorí vládam požičiavajú a bez ktorých by kľakli. Investori donútili vlády, aby šetrili hneď, pretože na sľuby o polepšení už neverili. Čestné slovo vlád pre nich už nemalo váhu. Škoda, Európa si tak sama výrazne skomplikovala situáciu.
