Hoci sa komentátor Peter Schutz zmieňuje o rómskej problematike ako o ohyzdnom dedičstve po komunistoch, budem sa musieť, politicky nekorektne, komunistov zastať. Vyhováraním sa na nich iba vyviňujeme seba samých.
Komunisti zdedili 1305 osád s 15 tisíc nelegálnymi stavbami, v ktorých žilo zhruba stotisíc ľudí. A k tomuto počtu ešte prirátali asi 50-tisíc občanov, o ktorých predpokladali, že stále kočujú.
Opak getoizácie
Ministerstvo vnútra v marci 1952 vydalo smernice o úprave pomerov osôb cigánskeho pôvodu. Prvoradým cieľom politiky KSČ bolo týchto ľudí trvalo zamestnať. A pokiaľ možno, rozptýliť ich medzi majoritné obyvateľstvo. Teda nie getoizácia, ale pravý opak bol nástrojom riešenia cigánskej otázky.
Lenže v päťdesiatych rokoch sa roztrhlo vrece s listami a sťažnosťami - Cigánov nechceme! Písali občania aj pracovníci národných výborov. Mnohí predsedovia sa vyhrážali priamo ÚV KSČ, že sa radšej vzdajú funkcie, ako by mali strpieť cigánsku chamraď.
Nevôľu občanov vyvolávalo prideľovanie bytov, ako aj štátne príspevky na individuálnu výstavbu. Straníci museli z plánov ubrať: pôvodne chceli osídliť Rómami pohraničie, zamestnať ich v baniach, teraz videli, že odpor budú ťažko prekonávať.
Z listov, ktoré adresovalo Povereníctvo vnútra ústrednému výboru strany, vyplýva, že najväčšie obavy mali z rastúceho rasizmu. Ideologická práca nepomohla, jediné, čo zostávalo, bolo naďalej otázku riešiť, len nie tak okato: Cigánov roztrúsiť po celej republike tak, aby poskytnutá pomoc nebila do očí.
