KNIHA TÝŽDŇA / PRÁZDNE MIESTO
J. K. Rowlingová dokázala, že je rovnako doma v čarovnej krajine ako v obyčajnej realite
Napísať sériu kníh, ktorých sa predá vyše 450 miliónov, a zrazu vytvoriť niečo úplne odlišné, v sebe môže zahŕňať isté nástrahy. Náruživí fanúšikovia Harryho Pottera si môžu nechať zájsť chuť – tentoraz je J. K. Rowlingová autorkou úplne odlišnej knihy. Naopak, ľudia, ktorí k Harrymu až taký vrelý vzťah nemajú, môžu spokojne a bez predsudkov privítať vo svete literatúry dámu, ktorá vie písať i silné príbehy.
Román Prázdne miesto (Albatros Plus, 2013) sa začína nečakanou smrťou člena mestskej rady v malom anglickom mestečku Pagford. Veci sa dávajú do pohybu, odkrývajú, dramatizujú, no nie príliš rýchlo. Rowlingová v prvej polovici knihy čitateľa trocha potrápi množstvom postáv, vzťahov, miestami až príliš detailnými opismi miest či udalostí. Chvíľami si pripadáte ako v kine – poznáte dopodrobna každý detail malého obchodíka či farbu kvetov na námestí. Príliš veľa slov, príliš veľa hrdinov, o ktorých zatiaľ vieme len povrchné informácie, miestami pôsobia v prvej časti knihy trochu únavne. Ale oplatí sa to vydržať.
Kým v úvode ide autorka skôr do šírky, v druhej časti poctivo načiera do hĺbky – umožňuje čitateľovi, aby postavy nielen roztriedil, ale aby im aj porozumel, dokonca si mnohé z nich obľúbil, alebo k nim bol aspoň zhovievavý. Z na prvý pohľad čierno-bielych ľudí zrazu vystupuje ich minulosť, vnútro, a to dáva zmysel ich správaniu, vzťahom i lžiam.
Dospelí a deti
To, že pod povrchom uhladeného mestečka sa dejú silné ľudské i spoločenské drámy, je až trochu klišé, ale pre Rowlingovú je to iba začiatok. Ide ďalej a nebojí sa ani náročných sociálnych tém, povláči čitateľa po chudobnej schátranej štvrti plnej narkomanov a poberateľov sociálnych dávok, zavedie ho do kotla rodiny s tyranským otcom, okrajovo zarezonuje i téma homosexuality a rasových predsudkov. Ani v jednom prípade neostalo pri jednorozmernom či jednoduchom hodnotení, autorka priame riešenie neponúka, ale to od nej ani neočakávame. Stačí, že to ukazuje zo všetkých strán, silno a pravdivo.
Postavy sú rozdelené na dospelých a ich deti – zatiaľ čo dospelí sa väčšinou na niečo hrajú, ak práve nie sú pod vplyvom alkoholu, dospievajúce deti pomenúvajú realitu, odhaľujú tabu. Ale odhalenie pravdy s pochybným úmyslom (väčšinou pomsty), v zlom čase a anonymne, má deštruktívne dôsledky, hoci dej posúva dopredu. Títo tínedžeri sa sami len veľmi neobratne vysporadúvajú s vlastnou agresivitou a s vlastnými traumami. Či už ide o dospievajúceho Stuarta, ktorý v mene hľadania „autenticity“ ubližuje na všetky strany, nešťastnú Sukhvinder, ktorá pre zmenu ubližuje sama sebe, alebo asociálnu Krystal - tá okrem toho, že kradne veci a vyjadruje sa vulgárne, skrýva v sebe i zvláštnu silu a hlavne veľa bolesti. Zdá sa, že autorka má vrúcne a zároveň trefné pochopenie pre dušu tínedžera, ktorému sa dejú turbulentné veci.
Kniha vrcholí oslavou narodenín jedného ctihodného občana, na ktorej sa takmer všetky postavy stretnú, vzťahy a situácie sa vyhrotia, napätie sa vystupňuje. Hoci riešenia ťaživých problémov Rowlingová neponúka, dokonca na oltár zlyhávania ľudí i systému prichádzajú ľudské životy, dáva svojim postavám i čitateľom šancu rásť, poučiť sa, zmieriť.
Príliš veľa vysvetľovania
Autorka si dala dôkladnú prácu s tým, aby svoje postavy „vypiplala“, nedala im nič zadarmo, nezabudla na žiaden nedokončený konflikt. Miestami však čitateľovi až zbytočne všetko vysvetľuje, zdôvodňuje motívy rozhodnutí či príčiny rozvoja svojich hrdinov. Človeku po prečítaní knihy ostáva len málo vecí, na ktoré môže prísť sám. Autorka vysvetľuje s rovnakou precíznosťou, s akou opisuje. V tomto prípade je však menej niekedy viac a veci, ktoré autor načasuje tak, aby čitateľovi došli neskôr, bývajú v knihách príjemným bonusom.
Román Prázdne miesto je v prvom rade o tvrdej konfrontácii so smutnou pravdou. O tom, ako nás pravda, aj tá dlho zakrývaná a potláčaná, dobehne, nech vyrastáme vktorejkoľvek krajine, v ktoromkoľvek meste, v ktorejkoľvek štvrti. Na jednej strane to pôsobí až zúfalo a veľmi smutne („ale kto by zniesol poznanie, ktoré hviezdy sú už mŕtve... dokázal by sa hocikto vyrovnať s poznaním, že už všetky?“), no na druhej strane, pieseň, ktorá znie na pohrebe v závere knihy, prináša zvláštnu silu, teplo a nádej.
Vo svojom prvom „dospeláckom“ románe nás Rowlingová vyhnala z čarovnej krajiny s kameňom mudrcov do obyčajnej tvrdej reality. Nie je to román, ktorý čitateľovi obráti svet či život hore nohami, nejako mimoriadne ním zatrasie, dokonca ani román, ktorý objavuje (či nebodaj rieši) niečo zásadne nové a nepoznané. Ale šírka Rowlingovej tvorby aj tak vzbudzuje úctu, hoci boli a budú napísané i lepšie diela.
Autor: Hana Ševčíková
