Literárium / Eugen Gindl
Ľudia si na dovolenky berú aj knihy. A zabúdajú ich tam. Niektoré v náhlivosti, keď sa balia. Iné pre váhu batožiny. Alebo len tak, lebo ich už prečítali.
V turistických ubytovniach po celom svete ostávajú milióny zabudnutých kníh. Sú ich celé knižnice. Prevládajú v nich ženské romány a detektívky, ale tu a tam nájde človek aj vyslovený skvost.
Zabudnutých kníh mám doma aspoň päťdesiat: je medzi nimi Kerouacovo On the Road v nemčine, kniha nájdená v roku 1970 v hipíckom hotelíku Match Box v Káthmándú; zväzoček Vysockého textov piesní v ruštine, nájdený v roku 1978 v odborárskom hoteli pri Siófoku (Balaton), zviazaný ako samizdat; Esej o Dantem od Osipa Mandeľštama v srbo-chorvátčine, ktorú ktosi zabudol na dalmatínskom ostrove Mljet.
Pred tromi dňami som na ostrove Samos v Egejskom mori objavil anglické eseje Thomasa Cahilla – O význame gréckej kultúry. A v tej knihe aj Periklovu reč, ktorú po vojne so Sparťanmi predniesol občanom Atén 430 rokov pred Kristom: „Činy si zaslúžia činy, nie slová na ich počesť... Činmi najlepšie oslávime našich predkov, ktorí nám ťažkou prácou a odvahou odovzdali slobodnú krajinu... Náš systém vlády totiž nekopíruje systémy našich susedov. My sme vzorom pre nich, nie oni pre nás. Naša ústava sa nazýva demokracia. Moc nie je v niekoľkých rukách, ale v mnohých... Naše zákony zaručujú v súkromných sporoch rovnakú spravodlivosť pre všetkých... Pri voľbe verejných funkcionárov uprednostňujeme pre každú oblasť najnadanejších. Nevolíme podľa pôvodu, ale podľa výnimočnosti...
Uznávame úctivú zdržanlivosť, poslúchame úrady a zákony, najmä tie, ktoré poskytujú ochranu utláčaným... Brány nášho mesta sú dokorán otvorené. Nebránime návštevníkom pozorovať alebo objavovať akékoľvek tajomstvá. Tajným zbraniam nedôverujeme. Veríme našej odvahe...
Milujeme krásu bez pochabosti, milujeme múdrosť bez zmäkčilosti. Bohatstvo nie je pre nás dôvodom pre spupnosť, ale príležitosťou vykonať činy pre dobro druhých. Nazdávame sa, že za chudobu sa netreba hanbiť, ak sa ju človek snaží prekonať... Od iných štátov sa odlišujeme tým, že mužov, ktorí sa stránia verejného života, nepovažujeme za ’súkromné’, ale za neužitočné osoby... Sme presvedčení, že činy sú vopred odsúdené na nezdar, ak sa konajú bez diskusie... Aj v konaní dobra sme pravým opakom ostatného sveta. Priateľov si nezískavame prijímaním prejavov priazne, priazeň prejavujeme. To robí priateľstvo s nami niečím, s čím možno počítať.“ (Zaznamenal Tukydides vo svojom diele Dejiny peloponézskej vojny.)
Aj táto zabudnutá kniha sa pre mňa stala vzácnym úlovkom.
