Píše Zuzana Wienk, programová riaditeľka Aliancie Fair-play
Parlamentu sa netýka len jedna časť ústavy. Lenže tak sa vládna väčšina správa. Ak je Jaromír Čižnár ochotný sa na tomto aktívne podieľať, jeho povesť a právny cit zrejme nebudú také nepoškvrnené, ako sa javia.
Parlament sa dnes odhodlal voliť kandidáta na generálneho prokurátora. Vraj mu formálne nič nebráni a prokuratúru treba zachrániť.
Parlamentu ozaj nič nebráni, ale v tom, aby nás odpravil späť do mečiarovskej minulosti a urobil z nás štát ťažko neprávny.
Heroická rétorika premiéra o potrebe vyriešiť záhadnú krízu na prokuratúre, ktorou sa snaží získať legitimitu na voľbu, je chabou maskou pre skutočnú jokerovskú tvár Smeru.
Ťažko uveriť, že taký vzdelaný a skúsený právnik ako premiér zrazu selektívne oslepne.
Gašparovičov spolupáchateľ
Inak ako predstieranou slepotou sa nedá nazvať to, ak premiér nekriticky prevezme tvrdenie prezidenta, že Jozefa Čentéša nikdy do funkcie nevymenuje, a preto vlastne žiadny kandidát neexistuje.
Slovensko však nie je léno, ktoré by prezident dostal do daru aj s nevoľníkmi. Ústavný súd jasne povedal, že prezident nemôže nejakého kandidáta odmietnuť len tak z rozmaru, ale musí mať na to dôvody, ktoré obstoja pred Ústavou a zákonom.
Prezident takýmito vyjadreniami vlastne otvorene ukazuje, že Ústava je preňho zdrap papiera, ktorým sa nehodlá obmedzovať, a robí to celkom vedome.
Vedomé porušovanie ústavy je skôr dôvodom na obžalobu prezidenta parlamentom, nie na pridanie sa do šíku. Ak Smer stredoveké poňatie moci legitimizuje, stáva sa priamym spolupáchateľom.
Zbláznili sa všetci naraz
Premiér má pravdu v tom, že legislatíva neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenie, ktoré by parlament doslovne blokovalo. A údajne ho nemá žiadna demokratická krajina.
Nikto však zrejme nepredpokladal, že v riadnom právnom štáte môže nastať situácia, keď sa v jednom čase zbláznia všetky rozhodujúce zložky moci.
Že prezident odmietne legitímne zvoleného kandidáta článkom hodným treťotriedneho bulváru a stane sa súčasťou zvrátenej politickej hry s cieľom nepustiť na prokuratúru nikoho, kto by nevyhovoval mocnému klanu. Že si predsedníčka Ústavného súdu pomýli tento vrcholný orgán ochrany ústavnosti s Temnou vežou, ktorej bude vládnuť ako Sauron Mordoru. Že nevyhodnotí vážnosť situácie i poslanie Ústavného súdu a nepostará sa o to, aby Jozef Čentéš nečakal pred bránami súdu celé mesiace ako posledný žobrák.
V každej civilizovanej krajine by bolo nepredstaviteľné, aby ani po toľkých mesiacoch nebolo známe, či prezident porušil Ústavu a či je Jozef Čentéš znovu kandidátom na generálneho prokurátora, s ktorým sa prezident musí ústavne a zákonne „vysporiadať“.
Toto je skutočná kríza, ktorú by mali premiér a parlament v prvom rade riešiť. Naznačuje totiž, že na Slovensku nefungujú základné funkcie právneho štátu a ovplyvňujú takú dôležitú oblasť, akou je vrcholné vedenie prokuratúry.
Vládna osemdesiattrojka však k týmto neskutočným výstrelkom dua Gašparovič – Macejková nepovedala ani mäkké f. Správa sa, naopak, tak, ako keby jej situácia vyhovovala.
Priamo volení zástupcovia občanov sa tak ako slabomyseľní prizerajú tomu, ako sa v praxi ničia piliere právneho štátu a na tieto „základy“ sa chystajú položiť ďalší diel.
Parlament navyše nie je špecializovaná klinika, ktorej by sa týkala len jedna časť Ústavy a jeden zákon o rokovacom poriadku.
Poslanci pri vstupe do funkcie skladajú ústavný sľub, v ktorom sľubujú dodržiavať celú Ústavu i zákony a „pracovať tak, aby sa uvádzali do života“.
V tomto prípade parlament nielenže právny poriadok neuvádza do života, on sa mu priamo život chystá zobrať. Ústava jasne hovorí, že Slovensko je právny štát, v ktorom majú občania za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám a nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach preto, že si ich uplatňuje.
Tyranská tvrdohlavosť
Gašparovičova tyranská tvrdohlavosť ticho tolerovaná parlamentom ukazuje, že Jozef Čentéš nemá právo na prístup k funkcii za rovnakých podmienok.
Ak parlament zvolí nového kandidáta, ktorého „akoby člen Smeru“ v prezidentskom paláci vymenuje do funkcie, rituálne tak dokoná priamu ujmu na právach Jozefa Čentéša. A to len preto, že pokorne čaká a svoje práva si uplatňuje v súlade s ústavou.
Poslanci tak jedným švihom znásilnia hneď niekoľko ústavných ustanovení. A už vôbec nie je jasné, čo urobí parlament, ak (a táto možnosť je stále reálna, dokonca podľa mnohých ústavných expertov v právnom štáte aj očakávaná) Ústavný súd porušenie Čentéšových práv potvrdí a zruší aj nedôstojný prezidentov list o jeho odmietnutí.
Cesta v čase
Aby sme nenakladali len prezidentovi a parlamentnej väčšine, táto časť sa stala aj osobnou zodpovednosťou Jaromíra Čižnára.
Prijatím kandidatúry sa aktívne zapojil do hry, potenciálnym prijatím funkcie sa k porušeniu práv Jozefa Čentéša priamo pridá.
Médiá doteraz prinášali predovšetkým správy o jeho prísnosti, principiálnosti a rešpekte aj od kritikov súčasného vedenia prokuratúry.
Ak však právnik Čižnár nevidí ústavné súvislosti svojho konania, tak práve kultúrne zapadol medzi tých, pre ktorých sú ústava a zákony len rohožkou na príležitostné použitie. Dosť zlá vizitka pre niekoho, kto má viesť orgán dozerajúci na dodržiavanie zákonnosti. Ak je ochotný sa na tomto rozklade právneho štátu aktívne podieľať, jeho povesť a právny cit zrejme nebudú také nepoškvrnené, ako sa javia.
Čižnárov argument, že Ústavný súd nie a nie situáciu vyriešiť, je tiež hodný nesvojprávneho dieťaťa, a nie dospelého muža, právnika a už tobôž nie generálneho prokurátora.
Žijeme v krajine, ktorá si to plnou parou napálila späť do minulosti a v čase nás vezie späť k hrubej sile valca Vladimíra Mečiara. Je to cesta do záhuby a vyzerá, že neexistuje žiadna občianska sila, ktorá by to dokázala či chcela zastaviť.
Autor: Zuzana Wienk
