V súvislosti s koncom českého premiéra Nečasa sa vynára spomienka na druhú vládu Mikuláša Dzurindu, ktorá prežila len vďaka prebehlíkom.
Je možné, že dejiny nakoniec zhodnotia Petra Nečasa lepšie, ako dnes vyzerá, ale momentálne to už hádam ani horšie byť nemôže. Tri dni predtým, ako rezignoval na funkciu českého premiéra, predniesol v Poslaneckej snemovni prejav, ktorý s prezývkou „pán Čistý“ nemá nič spoločné.
Keď v novembri minulého roku hrozilo, že „rebeli“ z jeho ODS budú hlasovať proti vládnemu daňovému balíčku, vedenie strany im ponúklo riešenie: poslanci sa vzdajú mandátov výmenou za trafiky v dozorných radách štátnych a pološtátnych spoločností.
Kým vtedy zúčastnené strany radšej mlčali, po zadržaní trafikantov sa Nečas tento obchod snažil obhajovať spôsobom, že ide o bežnú politickú prax, bez ktorej by politický systém hádam aj skolaboval.
Prirovnanie trafík k podstate koaličného vládnutia kríva. Rozdelenie rezortov či ústupky pri tvorbe programu sú vo vláde, zloženej z viacerých strán, nevyhnutnosťou a nie uplácaním poslaneckého svedomia. To, že Nečas apeloval na akúsi profesijnú solidaritu politikov, svedčí o strate schopnosti rozlíšiť, či je norma normálna. Potlesk v snemovni svedčí o tom, že táto slepota nepostihla len jeho.
