Neviem, či sa netreba trocha báť „zbožštenia“ presvedčenia, že dnes už nie je potrebné vedieť, stačí vedieť hľadať. Táto idea, ktorá bola pôvodne reakciou na netvorivé školometstvo, memorovanie poučiek a bifľovanie interpretácií interpretácií, sa zvrhla na adoráciu „čistej“, lepšie povedané „prázdnej“, hlavy pripravenej kedykoľvek prijať čiastočnú informáciu a vzápätí ju nahradiť inou bez toho, aby po ktorejkoľvek z nich zostala v mozgu nejaká stopa.
V týchto horúcich dňoch som sa nechtiac stala svedkyňou hľadania prvej pomoci cez internet. Do výťahu v nákupnom centre nastúpil pár s asi päťročným dieťaťom. Dieťa sa učupilo v rohu výťahu, obaja rodičia mali prsty a pohľady prilepené na displejoch svojich mobilných telefónov.
Pôsobilo to sprvu, akoby si len tak krátili čas fejsbukovaním alebo písaním esemesiek, po chvíľke však muž odtrhol zrak od displeja a opýtal sa dieťaťa: „Chce sa ti vracať?“ Dieťa pokrútilo hlavou. Matka ďalej úporne sledovala displej a bez očného kontaktu s dieťaťom vyriekla: „Vydrž. Len vydrž.“ Muž vypol mobil a chrbtom dlane sa dotkol čela dieťaťa. Ženy sa opýtal: „No máš už niečo?“ Odpovedala: „Zatiaľ len to, že treba chladiť.“ Vtedy mi došlo – tu sa práve hľadá prvá pomoc pri úpale.
