Vládna Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) eskaluje opatrenia proti demonštrantom a európske metropoly opakujú výzvy na rešpektovanie demokratických pravidiel hry.
AKP odpovedá „starajte sa o seba“ a zvoláva mítingy svojich voličov, aby podčiarkla, že nielenže bola zvolená trikrát za sebou, ale stále má veľkú podporu. Opozícia zatiaľ nemá silného lídra, ktorý ponúka alternatívu. Toto v západnejšej časti Európy poznáme dôverne.
Násilie
Slzný plyn a zatýkanie v Turecku počas posledných dvoch týždňov vzbudzovali strach. Rovnako ako premiérove reči o nebezpečenstve Twitteru, zahraničnej konšpirácii „úrokovej loby“, ktorá mala údajne zaviniť nepokoje a podobne. Nemali by však vzbudzovať prekvapenie. Dejiny moderného Turecka, rovnako ako mnohých iných štátov, sa totiž násilím a bojom proti západným konšpiráciám začínajú.
Jeho zakladateľovi Mustafovi Kemalovi (Ataturk) dnes nejedna turecká žena v mysli poďakuje za to, že sa s ňou dôstojnejšie zaobchádza, ako keby žila v krajine, ktorá neprešla radikálnym pozápadňovaním.
Kemalizmus však bol vo svojich prvých dekádach autoritárskym projektom – modernizáciou, ktorú riadila úzka skupina dôstojníkov. Turkov sa nikto veľmi nepýtal, či si želajú zmeniť abecedu, začať sa obliekať po „európsky“ a počúvať Beethovena. Z kemalistickej definície dobrého Turka boli dlho vylúčení Arméni či Kurdi. Slovník, čo zakladatelia štátu na ich adresu používali (a ich obdivovatelia dodnes používajú), bol ešte drsnejší než ten, z ktorého čerpajú slovenskí „demokrati“, keď hovoria o Rómoch či o Maďaroch.
