Píše editor prílohy Fórum Tomáš Gális (1976)
V utorok osemdesiatdva poslancov Smeru zvolilo jednomyseľne v tajnej voľbe Jaromíra Čižnára za generálneho prokurátora. Chýbala len jedna poslankyňa, ale nie je nič predvídateľnejšie ako jej hlasovanie.
Veľa fantázie netreba ani na to, aby si človek dokázal predstaviť situáciu, že by poslanci Smeru na tento post zvolili trebárs aj Jozefa Čentéša. Stačil by zdvihnutý palec predsedníčky klubu a kolieska mimoriadne dobre fungujúceho parlamentného stroja by sa krútili opačným smerom.
Aké to asi je, byť jedným z osemdesiatich troch poslancov Smeru? Potrebuje člen bohorovného klubu sebaúctu? Čo sa asi tak deje v hlave takého kolieska?
Tuší to?
Argumenty Smeru sú jasné a jednotné, nech by aj predseda zmenil názor o stoosemdesiat stupňov. Ale skúsme si predstaviť, že jeho členovia majú aj vlastnú hlavu.
Čo si asi hovorí dekan právnickej fakulty, ktorý hlasuje za prokurátorskú schizmu? Nie je to asi riešenie celkom podľa jeho gusta, ale neohlásil sa, zrejme nechce vyvolávať dojem, že si myslí niečo iné. Veľké nadšenie neprejavil, ani keď sa ministrom spravodlivosti stal Štefan Harabin, ale zvykol si. Vtedy k tomu tuším aj niečo povedal, ale načo to bolo? Nič sa nestalo, akurát na seba obrátil nežiaducu pozornosť a vyvolal pocit, že sa hádam chce líšiť. Nakoniec, ten Harabin myslí veľa vecí dobre.
