Literárium / Ján Buzássy
Nevieme, čo robíme v noci, keď spíme. Chodíme po byte, prekladáme knihy? Neviem, niekto tu po izbách chodí, otvorí knihu, prevráti ju, vytiahne inú, som to ja? Veď spím. Neporiadok má svoj systém. Možno v noci vstávam, nevedomý, a rozhadzujem po byte knihy, ktoré by som mal ráno čítať, a potom ďalej spím. Možno to raz zistím.
Naša malá záhrada hýri slobodou až bezuzdne. Na okolí sú záhradky kultivované, splanírované, pristrihnuté a vyškolené, ale v našej je každý vítaný. Cením si aj príletový bagateľ, ktorý u nás zapustí korienky. Kosím len málo. Aj burina tlmí hukot sveta a pohlcuje prach. Náš kocúr v noci všetko preskúmava ako džungľu, len kvety sú ním ohrozené, lebo má tendenciu obtierať sa o všetko milé.
Kafka v liste sestre píše: „Toľko pokoja, koľko ho ja potrebujem, na svete vôbec niet, z toho vyplýva, že človek by nemal toľko pokoja potrebovať.“ Ale každý lístok, ktorý sa na strome pohne, hoci nepokojný, dušu poteší. Kafka mal nepokoj v sebe, v tele i v duši, vo svete pokoj nájsť nevedel. Naproti tomu Riman Marcus Aurelius v Myšlienkach hovorí: „Blaženosť znamená mať dobrého ducha alebo dobrý rozum. Čo tu teda robíš, bludná predstava? Odíď, ako si prišla! Lebo veď neprosím sa o teba. Prišla si podľa starého zvyku, nehnevám sa zato na teba, ale odíď!“ Marcus si vedel rozkázať. Filozof, aj keď je to cisár, no pritom stoik, vie čosi o podstate sveta. Bojoval (aj na Slovensku), zvládal rozbroje, pri všetkom hľadal vyrovnanosť. Inde hovorí: „Nech si robí alebo vraví kto chce, čo chce, ja musím byť dobrý.“ Je to, ako keby si smaragd hovoril – ja musím byť smaragd a mať svoju farbu. Duša sa nemusí obávať ani strachu, ani strasti, ani myšlienky o takýchto veciach, lebo jej stav ju nenúti takto usudzovať. „Nenariekaj s inými, ani sa s nimi nerozohňuj! Kráľovským počínaním je iným konať dobro, ale o sebe počúvať hanu. Usiluj sa vniknúť do duše každého a dovoľ každému vniknúť do tvojej duše.“
Na záhrade sa nám narodil aj zmienený kocúr. Nazvali sme ho Čučo, lebo bol čierny ako čučoriedka. Keď píšem tieto riadky, sedí mi na lone a drapká po píšucej ruke, chce, aby som ho škrabkal pod bradou. Myslel som, že tam má kliešťa, ale nie. Možno tam bude podstata sveta.
