Zem, zem, kričí Šándor Márai vo svojom skvelom diele s rovnomenným názvom. Hoci ide o vynikajúci text, plynúci pokojne, uvážlivo, zaznamenaný dobrým zrakom nezaujatého pozorovateľa, predsa len sa k nám z hlbiny povojnového desaťročia prihovára naliehavým krikom, nezmazateľne schovaným medzi riadky.
Volanie Máraia po kultúrnej a civilizovanej krajine, také citeľné na každej stránke knihy, nie je jeho programovým ani literárnym cieľom. Zjavilo sa tam pred zrakom čitateľa náhle a vzhľadom na dlhoročné informačné embargo pôsobí aj veľkým informačným nábojom.
Možno práve jeho pozorovanie frontového a povojnového sveta, skúsenosti a diskusie so sovietskymi osloboditeľmi preložené hlbokými znalosťami ruskej a svetovej literatúry dokázali vytvoriť nenásilné analýzy vtedajšieho, nielen maďarského, ale aj európskeho sveta.
