Autor je profesorom politiky a riaditeľom Sussexského centra pre štúdium korupcie.
Ako v uplynulých dňoch zistil aj český premiér Petr Nečas, v politike je často len tenká čiara medzi bežnou prevádzkou a nehodou, ktorá prevádzku ukončí. Nečas bol nútený odstúpiť po tom, čo v Česku vypukol chaotický (a tiež pikantný) škandál, do ktorého bola zapojená jeho najbližšia kolegyňa Jana Nagyová.
Kým Nagyová zostáva vo väzbe pre obvinenie zo zneužitia právomocí, Nečas je na slobode. Je však, okrem iného, podozrivý z toho, že bol jednou zo strán obchodu, ktorý troch bývalých poslancov ODS posadil do orgánov firiem zo štátnou účasťou. Bez ohľadu na to, či príde k obvineniu, Nečasova kariéra, zdá sa, sa skončila.
Hoci detaily kauzy sú skôr byzantské, podstata spomenutých vymenovaní je jasná. Ak by český premiér nemal mať právo vymenovať (priateľsky či menej priateľsky) ľudí do pozícií v štátnych a pološtátnych firmách, tak by malo množstvo českých politikov ťažší spánok. Pre mnohých z nich je to jednoducho súčasť toho, ako česká politika funguje (alebo aspoň ako fungovala).
Bola to súčasť politického procesu. Ak zoberiete politikom právo vymenovať do funkcií ľudí ako tamtých troch, tak – tvrdia oni sami – sa účinne snažíte zakázať politiku ako takú. Mnohé z toho, čo v Prahe prechádza ako niečo normálne, by teraz malo byť prekročením hranice?
