Prvé roky v New Yorku som sa bála, keď som sa v noci ocitla povedzme v Harleme alebo v časti Brooklynu, kde potkany neostávajú dole medzi koľajnicami, ale drzo vyliezajú hore na perón metra.
Strach z neznámeho, strach z tmy. Strach z tmavého.
Filmárka Anabela Žigová natočila na tú tému výstižný krátky film.
Nikdy som sa nepovažovala za rasistku. Hanbím sa za každý fyzický, verbálny, akokoľvek náznakový prejav rasizmu Slovákov. Dávam si pozor na to, ako sa o iných kultúrach vyjadrujem, a snažím sa ísť ešte ďalej - za zdvorilé mlčanie. Snažím sa chápať.
Takto nejako som si to v minulosti formulovala, naivne a značne skreslene. Totiž, moja snaha je garantom toho, že ich naozaj vnímam ako „iných“. Pritom oni sú „normálni“.
