František Šebej je poslanec Národnej rady za Most-híd
V tých heroických časoch, keď ešte bola nemecká psychológia dobrodružstvom myslenia (das Denken), niekedy v začiatkoch 20. storočia, sa dosť pohádali dvaja velikáni psychológie – mladší Karl Bühler a ctihodný kmeť Wilhelm Wundt. Išlo najmä o introspekciu čiže nazeranie do vlastnej mysle ako o metódu skúmania. Starému Wundtovi sa nepáčila.
Mnohé podobné dôležité spory ukončili nakoniec v roku 1938 nacisti, ktorým sa bridilo už samotné slovo myslenie. Ale to už bol profesor Wundt dávno mŕtvy a Karlovi Bühlerovi sa podarilo emigrovať do Spojených štátov – aj s psychológiou.
Po Karlovi Bühlerovi zostal aj jeden úžasný termín, ktorý (takmer) zľudovel – takzvaný Aha-Erlebnis čiže zážitok aha. Ide o okamih, keď človeku svitne, keď sa mu v mysli náhle vynorí riešenie, pochopenie, keď sa náhle spoja chaotické a neprehľadné detaily do zmysluplnej stavby – ako keď sa hrad náhle vynorí z hmly.
Už Bühler si všimol, že zážitok aha je „lustbetont“, teda slastný – keď človeku náhle svitne, keď niečo pochopí, je to pôžitok. Pravda, okrem prípadov, keď sa človeka, naopak, zmocní hrôza – lebo aj také zážitky aha sú, všetci ich poznáme.
Návyková rozkoš
Myšlienkový pochod, ktorý predchádza zážitku aha, spravidla nevieme opísať, lebo prichádza náhle. To je však fajn, lebo pochodujúce myšlienky bývajú nepríjemné – najmä ak majú uniformy. Psychológovia tiež hovoria, že ak ide o riešenie problému, okrem pôžitku prichádza aj skalopevné presvedčenie o správnosti náhle objaveného riešenia.
To aha je totiž natoľko opojné, že sa ho nechceme vzdať. Vieme byť naozaj zanovití, ak hrozí strata pôžitku z poznania a držíme sa toho aha aj vtedy, keď sú fakty proti. Psychológovia tiež vravia, že tieto veci – náhlosť, pôžitok a presvedčenie o správnosti, sú vždy spolu, sú neoddeliteľnou súčasťou celku aha.
