Literárium / Stanislav Rakús
Čas zasahuje tému, kompozíciu i jazyk literárneho diela, no hrá významnú úlohu aj v tzv. vyšších literárnych celkoch. Patria k nim literárne druhy reprezentované lyrikou, epikou, drámou a ich menšími žánrovými zložkami.
Hoci dôležitosť času vyplýva z najvlastnejšieho predmetu literatúry, ktorým je život a svet, nič to nemení na fakte, že umelecký textový prejav je voči tomuto svojmu objektu vždy fikciou. A aj umelecká fikcia ako iné bytie má zásluhu na tom, že literatúra nemusí otrocky napodobňovať skutočnosť, ale dovoľuje autorovi narúšať ustálený chod sveta.
Na rozdiel od chronologického priebehu života, jeho nezvratného smerovania ku koncu a smrti tak vzniká možnosť utvárať oslobodzujúci pohyb proti fyzikálnemu času. Takéto inverzie a protipohyby nie sú akousi voľnou hrou, ale prinášajú závažné posolstvá a významové zmeny. Dielo, ktoré by pri chronologickom usporiadaní mohlo byť povrchným reflexom látkovej skutočnosti, nadobúda vďaka naznačeným časovým operáciám hĺbkové rozmery.
Ďalšia významná časová sféra v literatúre sa viaže na komunikačnú estetiku, konkrétne na percepčné limity človeka, ktorý v širšom časovom rozpätí premieňa intenzitu na extenzitu.
Pre tvorcu umeleckého diela z toho vyplýva, že intenzitné literárne druhy – lyrika, dráma a kratšie epické žánre, poviedka či novela nesmú presiahnuť rozsah, ktorý dovoľuje čitateľovi vnímať ich celistvú účinnosť a naliehavosť. Inak je to v širokej románovej kompozícii. Ona máva na rozdiel od stupňovitého dramatického usporiadania, charakteristického v klasickom zmysle aj pre novelu, zvyčajne priraďovací charakter, utvárajúci zoskupenie samostatných, k sebe pričlenených častí. Ak autor nedodrží pravidlá hry a naplní široký epický útvar masívnou dramatickosťou, zamýšľaná intenzita sa premení na extenzitu.
K nežiaducej extenzite vedie však i strata pohybu k cieľu, deficit podraďovacieho systému v kratších útvaroch. Vyjadrenie "nežiaduca extenzita", na ktorej sa zúčastňuje neprimerané narábanie s časom v literárnom diele, naznačuje, že extenzita v literatúre má aj opačné, priaznivé smerovanie. Je to tak vtedy, keď je časovo, druhovo, žánrovo i komunikačne prirodzená a funkčná.
