Literárium / Ivan Kadlečík
V trójskej vojne porazil Paris nesmrteľného Achilla gitarou a možno klavírom. V tých časoch bol klavír ešte len lukom, ktorý šípom zasiahol Achilla do citlivej šľachy na nohe. Luk bol po tisícročia perfektnou zbraňou. Jeho napnutá tetiva vedela vylúdiť zvuk, vlastne aj tóny, podľa dĺžky a hrúbky a materiálu, z ktorého bola zhotovená: z čriev zvierat a rastlinných vlákien. Stačilo k tetive pridať nejakú rezonančnú dutinu či dosku. Dva drevené rezonátory sa spojili lubom, pridali sa dve tri tetivy a dalo sa brnkať ako na harfe, alebo sláčikom z konského chvosta dosiahnuť plynulú melódiu a súzvuk. Hudobné nástroje založené na princípe rozkmitanej struny sa skrývajú pod gréckym názvom chordofóny. Napríklad husle.
Teraz si ťahom pera skočme z doby kamennej do uhorského štátneho zariadenia pre politických väzňov, kde sedí spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský. Ochrancovia ľudských práv by si mohli všimnúť, že si tam žil lepšie než mnohí súčasní slovenskí spisovatelia (ak nie sú skorumpovaní), ktorým nie je dopriaty už ani skromný kaštielik v Budmericiach.
A čo sa Vajanskému v base prihodilo? Zapísal si to do poznámok, neskôr rozpracoval v širšej novele Husľa. Sedel si raz v noci v pohodlnom kresle pod portrétom Puškinovým s cigarkou od dočasného kolegu grófa Andreánskeho a s pohárikom modranského červeného a čítal si Homéra v origináli. Tu sa tíško otvorili po večierke zamknuté vráta a do cely vstúpil zosnulý primáš Jozef Piťo a povedal svojsky: Podaj mi, chlapče, moju husľu. Hľa, vysoká postava v čiernych vyšnurovaných šatách, v mentieke s veľkými gombíkmi, čierne, ohnivé oči. Jožko vzal do ruky s množstvom zlatých prsteňov husľu, rozprestrel dlhú a sivú bradu po jej malom a žltom tele, čím dosiahol tlmený, hodvábny zvuk. Jeho pravá ruka nelietala, ale sa vlnila ako hmla. Ej, nebanovala bych, kebych nemusela, kebych ťa, šuhajko, rada nevidela - zazvučala liptovská pieseň takým spôsobom vnútornej intenzity a psychologickej, magickej naliehavosti, tajomnej vrúcnosti, ako pred ním i potom nikto nedokázal. To už nie je pieseň, to je osud do tónov zakliaty!
Jozef Piťo sa narodil v Tekovských Lužanoch asi roku 1800. Pôsobil dlhé roky v Taliansku ako huslista vojenskej kapely, potom sa usadil v Liptovskom Mikuláši, kde si osvojil slovenské ľudové piesne a tam aj zomrel roku 1886. So svojou kapelou bol vysoko uznávaným primášom a interpretom predovšetkým piesní z Liptova, Turca, Oravy a Spiša.
Lovecký nástroj luk pomohol ľudstvu v zápase o prežitie.Ale budúcnosť človeka závisí aj od huslí ako symbolickej metafory umenia a kultúry.
