V roku 1863, na prahu osláv 1000. výročia príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, poslal olomoucký arcibiskup do Vatikánu žiadosť o zmenu termínu osláv. Zdôvodňoval to tým, že tradičný marcový dátum sa pre zlé počasie nehodí na organizovanie veľkých slávností. Ako ideálny náhradný termín navrhol 5. júl.
Pápež okamžite súhlasil. Výber tohto dátumu totiž nebol náhodný a nesúvisel len s dobrým počasím. Práve naopak, 5. júl bol zvolený len preto, aby cyrilo-metodské oslavy čo najviac zatienili spomienku na upálenie Jana Husa, ktorá pripadala na 6. júl. Cyril a Metod sa tak (tentoraz už bez možnosti brániť sa) znova stali súčasťou spletitej, často komickej a ešte častejšie tragickej politiky v strednej Európe.
Ktosi raz povedal, že šťastné národy sa nemusia zaoberať svojimi dejinami a základom ich národnej kultúry preto môže byť filozofia alebo umenie. Menej šťastné národy, teda tie, ktoré častejšie prehrávali, sa o dejiny a ich „správnu“ interpretáciu musia starať oveľa viac. História sa tak často stáva ich národnou posadnutosťou.
Podľa potrieb
Stredná Európa je výstižným príkladom, pričom obsesia dejinami neobišla ani Cyrila a Metoda. Počas 20. storočia sa predstavitelia všetkých režimov a štátov na Slovensku vždy odvolávali na cyrilo-metodské dedičstvo. Vládnuci politici si ho však vždy najskôr „upravili“ podľa svojich aktuálnych potrieb, väčšinou aj s výdatnou pomocou „lojálnych“ historikov.
Do cyrilo-metodského dedičstva sa tak vždy niečo pridalo a niečo zas vymazalo, niečo bolo nutné redefinovať alebo očistiť od predchádzajúcich „deformácií“. Dnešným výsledkom je rôznorodá zmes, v ktorej si síce každý nájde to, čo potrebuje, no Cyril a Metod ako reálne historické postavy sa pomaly strácajú pod nánosom mýtov a pochybných tvrdení.
Keď v roku 1918 vznikla Československá republika, jej predstavitelia ju oficiálne označovali za pokračovateľku Veľkej Moravy, „prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov“, no jej národný program bol postavený skôr na „husitskom odkaze“.
Cyrilometodská tradícia a jej aktuálna interpretácia sa stali doménou slovenských autonomistov. Tí ju využívali hlavne na dokazovanie „nekompatibility“ katolíckych Slovákov a „husitského národa českého“. Aj predstavitelia vojnovej Slovenskej republiky svoj štát považovali za nástupcu Veľkej Moravy a seba samých za pokračovateľov „odkazu“ Cyrila a Metoda. Devín, tradičné miesto cyrilo-metodských osláv, si však ľudáci mohli len prenajímať, pretože v roku 1938 ho museli prenechať svojim nemeckým ochrancom.
Cyril a Metod v červenom
Cyrilometodského dedičstva sa nemienili vzdať ani komunisti. Najprv si ho však upravili tak, aby bolo vhodné pre „politickú prax prítomnosti“. Na „červeno natretý“ príbeh o Cyrilovi a Metodovi vznikal podľa jednoduchého hesla o dobrom Východe a zlom Západe. Komunistický režim v prvom rade marginalizoval náboženský význam cyrilo-metodskej misie a vyzdvihoval predovšetkým jej kultúrny prínos.
Solúnski bratia boli vykreslení ako reprezentanti všeslovanskej družby, ktorí prišli aby Veľkú Moravu zachránili od „duchovného vyhladenia rozpínavými germánskymi kmeňmi“. Na ich životných osudoch československý komunistický režim ilustroval večné nebezpečenstvo západného imperializmu, ako aj zákernosť Vatikánu, ktorý sa priklonil k „spupným franským biskupom“, čím zradil celé cyrilo-metodské dielo. Takto naformulovanou historickou skúsenosťou ospravedlňovali predstavitelia režimu svoje útoky na Vatikán a jeho „domácich prisluhovačov“.
Príbeh Cyrila a Metoda sa tak stal jednou z propagandistických zámienok na perzekúciu nepohodlných cirkevných predstaviteľov. V 70. a 80. rokoch však komunistickí ideológovia svoj boj o cyrilo-metodské dedičstvo dosť potupne prehrali. Ukázalo sa to počas osláv 1100. výročia Metodovej smrti na moravskom Velehrade. Púť, ktorou režim plánoval celému svetu ukázať mieru náboženskej slobody v Československu, sa zmenila na demonštráciu za práva veriacich. Pokusy vtlačiť oslavám iný ako náboženský charakter úplne stroskotali. Viac ako stopäťdesiattisícový dav vypískal zástupcov „strany a vlády“ a skandoval na slávu pápežovi.
Šokujúca neznalosť
Po roku 1989 sa na chvíľu zdalo, že cyrilo-metodskú tradíciu sa podarí „očistiť“ od ideologického a nacionalistického balastu. Vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 však naštartoval presne opačný proces. „Zakladatelia“ nového štátu hľadali pre svoje kroky vhodné historické zdôvodnenie a cyrilo-metodské dedičstvo sa tak stalo súčasťou „stáročných slovenských snáh o vlastnú štátnosť“.
Politická interpretácia významu Cyrila a Metoda sa tak z väčšej časti zredukovala na zmes nacionalistických hesiel a bezvýznamných fráz, za ktorými sa skrýva často až šokujúca neznalosť.
Je smutné sledovať, ako najvyšší politickí predstavitelia vyzývajú médiá aby, postihli význam, aký „má cyrilo-metodská tradícia pre slovenskú verejnosť“, aby sa následne ukázalo, že sami k tejto téme nevedia povedať vôbec nič zmysluplné.
Pritom väčšina historikov sa zhoduje v názore, že k najdôležitejším prínosom misie Cyrila a Metoda patril dôraz na vzdelanosť a kultúrny rozvoj. Z hľadiska slovenského vývinu za (minimálne) posledných dvadsať rokov sa však zdá, že špeciálne táto stránka toľko oslavovaného cyrilo-metodského dedičstva slovenským politikom vytrvalo uniká.
Autor je historik, Historický ústav SAV
Ďalšie komentáre:
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
