Kto videl Bergmanovu Siedmu pečať, vie, že Smrť si s nami raz dá šachovú partiu. Čo také sa však hráva s Bohom? Poker, lebo jeho tvár nič nevyzradí? Ani to, či vôbec existuje? Musí to byť dokonalý hráč.
Pred týždňom som sa vrátil zo slnečného juhu Francúzska, kde som sa šiel pozrieť do slávnej La Chapelle du Rosaire vo Vence, ktorej vitráže navrhol a steny vymaľoval Henri Matisse. Maľoval vraj štetcom priviazaným k bambusovej tyči, aby sa jeho ťahy podobali čo najmenej na predchádzajúce práce. Zámerne zahmlieval svoj rukopis, no nepodarilo sa mu to. Stále tam je.
Pikantné na tomto sakrálnom diele je, že ho naň nahovorila jeho bývalá modelka, vtedy už rádová sestra. A Matisse kvôli nej vytvorí svoje posledné veľké dielo pred smrťou a nezabudne dodať, že keď navrhol kaplnku, to ešte neznamená, že sa stal veriacim človekom a že iba chcel dobre odviesť zadanú prácu.
Nech je to akokoľvek, práve takíto Matissovia, Chagallovia a Picassovia spôsobujú, že do kostolov dodnes vchádzajú aj ľudia, ktorým je inak viera ľahostajná.
Možno aj preto sledujem jedným očkom dianie okolo odvolaného arcibiskupa Bezáka.
