Nedostatky koncepcie dôchodkovej reformy z roku 2004 sa stávajú čoraz zjavnejšími. Spustiť reformu bez toho, aby bolo jasné, za akých podmienok sa budú z úspor účastníkov vyplácať doživotné renty, by sa dalo pochopiť, ak by štát zároveň určil, ktoré ročníky obyvateľstva sa do systému povinne zapoja a ktoré „dobehnú“ v starom systéme. Dať možnosť voľby vstupu do druhého piliera takmer všetkým občanom bolo veľkorysé, no krátkozraké a nezodpovedné.
Štát prinútil svojich občanov urobiť voľbu medzi alternatívami, ktorých dôsledky sa nedali a stále nedajú spoľahlivo prepočítať. Navyše, do prevažne finančne negramotnej masy vpustil predátorov so sieťou nadháňačov, ktorí pri absencii pravidiel sľubovali švajčiarske dôchodky.
Výsledkom je jeden a pol milióna účastníkov druhého piliera, čo znie robustne. S týmto faktom radi operujú správcovia (DSS) i časť politikov – akoby počet účastníkov vo fáze sporenia bol meradlom úspechu a zmysluplnosti reformy. Postupne sa ukazuje, ako to je naozaj.
V druhom pilieri sú desaťtisíce účastníkov, ktorí si reálne vôbec nesporia. Nemajú z čoho. Nezamestnanosť atakuje rekordy a vôbec nejde o prechodnú záležitosť. V druhom pilieri sú aj státisíce takých účastníkov, ktorí si síce sporia, ale zo mzdy, ktorá je dlhodobo hlboko pod priemerom. Nehovoriac o tisícoch živnostníkov platiacich odvody z minimálnych vymeriavacích základov. Z majetku sporiteľov sa živia správcovia, čo odkrajuje z úspor, a pred reformou štátom odhadované zhodnotenia počítajúce so štyrmi percentami ročne pri vyváženom profile sa nie a nie dostaviť.
Čo z toho vyplýva? Podstatnej časti účastníkov to síce vydá na doživotnú rentu, otázne je, čo si v realite životných nákladov v budúcnosti za ňu kúpia. Istá časť účastníkov si však nenašetrí na nijakú rentu, ktorú by vôbec malo zmysel vyplácať (pár eur mesačne). A to sa netýka iba tých, čo nepracovali, ale aj tých, čo pracovali krátko, s prestávkami alebo za veľmi nízku mzdu.
