Odkiaľ a kam smerujeme po dvadsiatich rokoch od rozdelenia česko-slovenského štátu? Priniesla nám samostatnosť viac demokracie a slušnosti v politike? Viac zodpovednosti a občianskej slušnosti? Pevnejšiu vládu zákona a lepšie ekonomické podmienky? Alebo je to inak? Na to sa snaží odpovedať nová kniha Inštitútu pre verejné otázky a vydavateľstva Kalligram. Ukážky z nej uverejňujeme v našom letnom seriáli.
Janette Maziniová (1973) je autorka autobiografického románu Cigánka.
Absolvovala som desiatky pohovorov. Na každý z nich som išla s presvedčením, že tentoraz to vyjde a ja narazím na otvoreného človeka bez predsudkov a strachu urobiť zo mňa zamestnanca.
Nevydržala som v práci dlhšie ako do druhej. Musela som odísť. Nerobím to bežne, vlastne takmer nikdy nekončím skôr ako o piatej, ale dnes je to inak. Môj syn má svoj prvý pohovor do práce. Zvláštne, ako ten čas uteká. Ešte nedávno sme premýšľali, kam na strednú, a dnes... Dnes možno končí so svojím bezstarostným životom.
Nadávala som na všetkých
Aj keď až taký bezstarostný zasa nebol. Práve včera sme sa o tom rozprávali – pripravoval sa na stretnutie, vyberal oblečenie, trénoval pred zrkadlom. Pripomínal mi mňa pred dvadsiatimi dvoma rokmi. Tiež som sa takto krútila pred zrkadlom a chystala sa na prvé stretnutie s budúcimi zamestnávateľmi – trenčianskou cestovkou.
Vedela som, že ma prijmú. Oznámili mi to telefonicky, keď si prečítali môj životopis s motivačným listom vo francúzštine a potvrdili si moje komunikačné schopnosti. Vraj som ako jediná naplnila všetky ich očakávania. Podpis zmluvy bol už iba formalita.
Potom prišlo vytriezvenie a studená sprcha: keď ma videli, vyzeralo to, že predsa len mi niečo chýba – dôveryhodná farba pokožky. Odchádzala som frustrovaná, zmätená, nahnevaná. V tej chvíli som bola plná krivdy a pocitu nespravodlivosti. Nadávala som na všetkých.
Na učiteľov, čo mi dali plané nádeje, že keď budem šikovná a budem sa snažiť, ľudia to uvidia a nebudú riešiť pôvod.
Na zmenu režimu, ktorý dovolil bohatým ponižovať iných ľudí za to, čo nemôžu ovplyvniť. Na štát, čo o rovnosti šancí veľa hovoril, ale nič pre to nerobil. Na rodičov, že som zdedila nelukratívnu farbu pleti.
Nemala som odvahu na pravdu
Bola to prvá nepríjemná skúsenosť pri hľadaní práce. Po nej prišli ďalšie. A rovnako ako tá prvá mali spoločného menovateľa: na prvý pohľad viditeľný rómsky pôvod. Identita, ktorá nemala veľa fanúšikov medzi majoritou. Trvalo to niekoľko rokov. Absolvovala som desiatky pohovorov. Na každý z nich som išla s entuziazmom, energiou a presvedčením, že tentoraz to vyjde a ja narazím na otvoreného človeka bez predsudkov a strachu urobiť zo mňa zamestnanca.
Presne tento výraz mal včera môj syn. Verí vo svoje schopnosti, vzdelanie a silu osobnosti búrať predsudky. Keď sa ma pýtal na môj prvý pohovor, rozprávala som o svojom prvom, kde ma skutočne prijali. Nemala som odvahu povedať mu pravdu a naštrbiť jeho vieru v spravodlivosť krajiny.
Nechcela som sa prerieknuť, že som vážne uvažovala o opustení Slovenska. A tak som radšej preskočila tých sedem rokov padania na kolená a opätovného vstávania, a rovno som synovi opísala pohovor, ktorý sa skončil skutočnou pracovnou zmluvou.
Stala som sa síce iba robotníčkou, kde som nemohla využiť ani komunikačné schopnosti, ani oprášiť francúzštinu, no mala som prácu. Celý večer som vtedy sedela v kresle a pozerala na ten zázračný papier s podpisom, ktorý mi dal nádej. Bol to pre mňa začiatok novej doby – mala som nielen peniaze, ale aj kontakt s ľuďmi. Zrazu som sa cítila potrebná, a dokonca aj niekým uznávaná.
Je to vidieť?
Uvedomila som si, že pri tomto rozprávaní má ten môj synátor rovnaké iskrenie v očiach ako ja. A ja som sa v tej chvíli pristihla pri tom, že tie iskry chcem vidieť v jeho očiach aj po pohovore.
Keď ráno odchádzal, mal strach. Nepovedal to, no bolo to poznať z jeho otázky. Spýtal sa ma, či je na ňom veľmi vidieť, že je Cigán.
V hrdle mi navrela hrča a ja som sa zmohla len na to, aby som vytiahla slová, ktoré mi hovorili učitelia z gymnázia: „Áno, je to vidieť, ale si Cigán so vzdelaním, charizmou a príjemným vystupovaním. Máš kvality, ktoré musia ľudia pri pohovore vidieť...“
Moja odpoveď ho upokojila, usmial sa a odišiel.
Ja som zostala doma s čudným pocitom. Veľmi som chcela veriť, že som povedala pravdu. No v kútiku duše som cítila, že som Marekovi trochu klamala. Ľudia sú niekedy slepí – nechcú niektoré veci vidieť.
Aspoň kúsok
Aj keď... Slovensko sa predsa len posunulo za tie roky ďalej. Ľudia sú vyspelejší, otvorenejší a menej zakomplexovaní. Na ulici čoraz častejšie vídavať cudzincov a miestni si ich obzerajú viac so záujmom než s averziou. Netvrdím, že ich je väčšina, ani to, že ich je už dosť. No pokrok je vidieť. To mi dáva nádej, že smerujeme k lepšiemu.
Veď ako môžeme s čistým svedomím tvrdiť, že „naši“ potrebujú vzdelanie, aby sa zamestnali, keď vzdelaní nezískajú prácu preto, že sú „naši“?
Domov som prišla s očakávaním a otázkou v očiach. Odpoveď som však ani nemusela počuť. Stačilo sa pozrieť na výraz v synových očiach. O pár minút neskôr som už počúvala jeho čerstvé dojmy a usmievala sa.
Pri tom synovom iskrení v očiach som pocítila určitú satisfakciu. A nádej, že Slovensko je predsa len o kúsok ďalej. Aj keď ešte zďaleka nie tak, ako by som si želala.
Prečítajte si komentáre:
Vláde hrozí účtovný malér, píše Juraj Javorský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Smer zbabelo nesplnil to, čo počas Gorily sľúbil, pripomína Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Oliverovi Stonovi by pomohla osobná skúsenosť s komunizmom, píše Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Janette Maziniová
