Pravdepodobne sa zhodneme v tom, že z dnešného pohľadu sú spôsoby, ako v histórii vznikali štáty, kráľovstvá, končili vojny a spory, uzavierali sa mierové zmluvy a nastoľovali diktáty, často prekonané a neprijateľné. Dnes sa do popredia dostávajú aj také hodnoty, ako je odmietanie násilia a ctenie si ľudského života a jeho kvality. Preto je asi ťažké hodnotiť nielen mierové dohody napríklad po Rákócziho povstaní, ale aj mierové dohody z Trianonu a Paríža.
Ak sa teda na Slovensku otvára otázka odškodnenia Maďarov a Nemcov, postihnutých princípom kolektívnej viny, tak pravdepodobne nepôjde o revíziu a opätovné prehodnotenie výsledkov 2. svetovej vojny.
Skeptikom, ktorí poukazujú na rok 1938 a prehodnotenie výsledkov prvej svetovej vojny, pripomeňme, že Maďari a Nemci mali v tom čase nielen pocit krivdy, ale samotný stav v Európe medzi vojnami považovali za dočasný. Pravdepodobne mnohí Maďari dodnes považujú Trianon či Paríž za nespravodlivé riešenie, ale nie za dočasné. A najmä: dnes na starom kontinente neexistuje žiadna vojenská a hospodárska moc, ktorá by chcela revidovať výsledky vojny a predkladala program na spôsob hitlerovského o nejakom novom usporiadaní sveta.
Ak hovoríme o novom usporiadaní, tak skôr o tej Európe, v ktorej sa zjednocuje to, čo je možné zjednotiť, pričom starý kontinent zostáva územím nesporne veľmi rôznorodým, mnohokultúrnym a mnohojazyčným, čo môže byť časom skôr jeho sila ako slabosť.
Hovoriť dnes o Benešových dekrétoch nie je ani anachronizmus ani revidovanie výsledkov vojny. Benešove dekréty, týkajúce sa vyvlastňovania majetku a presunu obyvateľstva de facto zrušila (paradoxne) Gottwaldova komunistická moc s tým, že niektoré nariadenia prezidenta i SNR aj revidovala.
