Zažil som v prvý júlový týždeň zopár krásnych hodín ako televízny divák Wimbledonu. Najprv som – v piatok 5. júla – odpozeral päťhodinové semifinále Djokovič – Del Potro. Keby mal Del Potro lepšie nervy, bol by to pre vražedný forhend neporaziteľný hráč. Zdalo sa, že v tom semifinále ich hádam prvý raz v živote ovládol, bol naladený víťaznejšie než Djokovič, ktorý, naopak, pôsobil až nezvyčajne stiesneno. Del Potrovi nervy zase odišli a prehral.
Tenisti sú rytieri. Či vyhrajú, či prehrajú, nezabudnú oceniť hru súpera. No predsa – zatiaľ čo víťaz prijíma ovácie a rozhadzuje suveníry, porazený smutne odchádza do šatne. Novak Djokovič je však rytier rytierov. Aj počas hry najčastejšie tlieska súperovi a nemá páru v tom, ako vie aj porazenému hráčovi spríjemniť smutný odchod. Del Potro sa nemusel ani obzrieť a vedel, že Djokovič ho vyprevádza potleskom.
