Môj nevlastný starý otec bol horolezcom. V starootcovskom veku brával svoje vnúčatá a potom už aj mňa do hôr na túry. My, banda v ranej puberte, sme si z neho robili žarty – väčšina výletov sa totiž končila v noci, s baterkami a niekedy aj bez, mimo turistického chodníka, o hlade, smäde a bez navigácie.
Žartovná nebola len sebavážnosť, s akou trval na tom, že má všetko pod kontrolou – v jeho veku to už jednoducho nemohla byť pravda, aj keď slovenské hory poznal ako málokto. Boli to jedinečné momenty v mojom detskom živote, keď sa občas veci odohrávali nekontrolovane, no nediala sa žiadna tragédia.
