Píše redaktor Lidových novín Matyáš Zrno (1979). Viedol civilnú časť provinčného rekonštrukčného tímu v afganskej provincii Logar.
Už to budú dva roky, čo som sa vrátil z ročnej misie v Afganistane. Z „nemorálnej vojny“, aspoň podľa Luboša Blahu. Z „agresívnej vojny západných štátov“, ako si myslí predseda výboru pre európske záležitosti slovenského parlamentu.
Za tie dva roky som toho o Afganistane veľa napísal a ešte častejšie som o celej misii diskutoval. Ako s odborníkmi, tak so študentmi alebo obyčajnými ľuďmi. Pri všetkej úcte k inštitúcii slovenského parlamentu môžem zodpovedne povedať, že takú kravinu, ako povedal Blaha, som za celý čas nepočul...
Agresori? To nie
Áno, boli otázky, ktoré trápili aj nás v teréne, keď sme zápasili so skoro neriešiteľnými problémami krajiny, rozvrátenej tridsaťročnou vojnou. „Má to celé zmysel?“ „Nevylámeme si na tom zuby ako Rusi?“ „Nie je to trochu drahý špás?“ Ale ako nemorálny agresor som sa nikdy necítil, aj keď som Afganistanom prechádzal zásadne v obrnenom vozidle. A trúfam si povedať, že ako agresorov nás nevnímali ani Afganci.
Samozrejme, boli sme pre nich trochu zvláštni. Už tým, že nie sme moslimovia, čo je pre každého správneho Afganca vlastne trochu nepochopiteľné. Ale sily NATO boli prvými armádami, ktoré venovali obrovské úsilie obnove (pokiaľ teda bolo čo obnovovať) infraštruktúry či rozvojovým projektom.
