Ľubomír Feldek (1936) je básnik, spisovateľ a dramatik.
Najprv informácia: aj tohto roku usporiadalo brnianske vydavateľstvo Větrné mlýny v spolupráci s košickou Knižnicou pre mládež Mesiac autorského čítania, na ktorom sa zúčastnilo niekoľko desiatok českých, slovenských, poľských aj nemeckých spisovateľov. Zvyčajne sa takým akciám vyhýbam – tentoraz sa to nedalo odmietnuť.
Větrné mlýny mi vydali hru Stalin v našom meste – a tak som si Starca aj Stalina zahral v Brne, Košiciach aj Ostrave. V Brne som napríklad čítal scénu, v ktorej Starec recituje svoju pubertálnu báseň Pieseň radosti –
Komíny čierne píšu novú éru do dejín zeme: komunizmu vek, vek ľudovlády, vek práce a mieru, Stalinov vek, vek modrých montériek… – a dojme ňou svoju učiteľku klavíra. Môj vtedy štrnásťročný hrdina sa jej opýta:
„Prečo plačete?“ Ona odpovie: „Z lásky.“ On si to zle vysvetlí a chytí ju za prsia:
„Z lásky ku mne?“ A učiteľka klavíra sa chvíľu nebráni, no potom mu ruku odstrčí a zavzlyká: „Nie. Nehnevaj sa. Neplačem z lásky k tebe. Plačem z lásky k drahému Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi, ktorý nás oslobodil spod jarma fašizmu...“
Je to vzrušujúca scéna, ktorú v žilinskom Mestskom divadle s úspechom hráva Marián Geišberg a zvládol som ju aj ja v Brne, hoci mi tam s ňou nepomáhala nijaká herečka. Publikum sa pobavilo aj na tom, ako sa v nej objavuje Starcov otec, počúva Hlas Ameriky a zároveň podotýka: „Nezakazujem ti písať také básne – len aby ťa to raz nemrzelo!“
