Detstvo som strávil na stromoch a bicykloch. Nebol som sám. Celé generácie päťdesiatych i šesťdesiatych rokov sadali na sedadlá bicyklov.
Väčšinou to boli otcovské rachotiny, kde sme sa mohli bicyklovať iba „pod rúrou“, vykrútení ako rachitici. Keď začali prichádzať do obchodov, ktoré mali špeciálne označenie Bicykle, detské a mládežnícke bicykle, bolo to ako zjavenie.
Ale ani tie neboli podľa našich predstáv. Aby sa podobali terénnym motorkám alebo pretekárskym bicyklom, vkladali sme medzi špice kartóny, dávali sme dolu blatníky a všelijako inak sme ich dizajnovali.
Aj nás fascinovali cyklistické preteky. Vtedy to boli Preteky mieru, ktoré dostali cyklistiku aj do menších miest, a samozrejme, Tour de France.
Našimi hrdinami boli Jacques Anquetil, Olaf Ludwig, Eddy Merckx, z našich Jan Svorada, Ondrej Glajza, Miloš Hrazdíra, Jan Smolík. Posledného vidím pred sebou, široko usmiateho a v žltom tričku. Práve pri ňom som sa dozvedel všetko o symbolike a hodnote farieb jednotlivých tričiek.
Pri týchto menách som skončil. Cyklistický vývoj šiel mimo mňa, zaostal som za pelotónom. Spozornel som až pri Saganovi a Velitsovcoch.
