České názvy tovarov, ktoré ponúkajú, prekladajú do slovenčiny nie formou slovných ekvivalentov, ale spôsobom, že v slove nahrádzajú českú hlásku „domnelou“ slovenskou.
Úsilie o takýto „preklad“ motivuje možno jazykový zákon, ale možno za ním vidieť aj obchodnú ambíciu získať si zákazníka pomenovaním tovaru v jeho rodnom jazyku.
Potom už vstupuje na scénu písmenkový preklad, opierajúci sa buď o individuálne presvedčenie, že čeština a slovenčina sú veľmi blízke jazyky líšiace sa iba niekoľkými hláskami, alebo sú tu oporou poznatky získané z automatických počítačových prekladačov.
